Skip to main content

Neviem, či sme už niekedy s takým záujmom sledovali voľby v susednom štáte. V samotnom Maďarsku sa hlasovanie o režime Viktora Orbána prirovnávalo k slovenskému zvrhávaniu mečiarizmu v roku 1998 a volebná noc sa v hlavnom meste stala veľkým euforickým žúrom, keď sa pri sledovaní výsledkov objímali neznámi ľudia, masy spravili ulice nepriechodnými a skandovali „Špinavý Fidesz!“ a „Rusi von!“.

Strana Tisza získala v 199-člennom maďarskom parlamente rekordnú ústavnú väčšinu 138 kresiel. Vynorili sa mnohé analýzy o tom, ako nacionalisti nahrádzajú nacionalistov, starý skostnatený Fidesz je vytlačený mladým Fideszom, ako treba aspoň dve volebné obdobia, aby sa vykorenili dôsledky Orbánovho neobmedzeného 16-ročného vládnutia…

Sú to zaujímavé námety na politologické špekulácie. Skúsme sa však teraz obzrieť za pozitívami a negatívami maďarského režimu a na jedno poučenie, ktoré sa ponúka.

Viktora Orbána nazývajú veľkým politickým zvieraťom. Inými slovami, je to zriedkavý politický talent, ktorý naozaj môže – hoci stojí na čele malého 10-miliónového štátu – kedykoľvek zavolať najväčším lídrom svetových mocností. Počas svojich štyroch za sebou idúcich volebných období mal k dispozícii takmer nepretržite ústavnú väčšinu. Bol nositeľom lákavých konzervatívnych ideí – prorodinných, skepticky anti-migračných, anti-zelených, anti-transrodových a iných anti-progresívno-uletených… Priniesol radikálne opatrenia na oživenie ekonomiky a chcel z Maďarska spraviť stredoeurópsku Čínu.

Na čom sa to zadrhlo? Prečo dnes Maďarsko patrí medzi stagnujúce, menej rozvinuté štáty a zadlženú krajinu musela zachraňovať Svetová banka a Medzinárodný menový fond?

Okrem toho, že Viktor Orbán neohol chrbát pred Európskou úniou a radšej prišiel o miliardy z eurofondov, možno za jednu z príčin úpadku označiť práve chorobu z dlhoročnej samovlády, ktorá spôsobuje syndróm nedotknuteľnosti a vedie k svojvôli. Uvoľnené pravidlá, ktoré spočiatku pomáhali Maďarsku pružne ekonomicky rásť, neskôr umožnili rodinkárstvo a korupciu takých arogantných rozmerov, že aj vysoká tolerancia pospolitého ľudu voči výstrelkom pánov narazila na svoje limity. Práve za posledných 16 rokov vznikla v Maďarsku vrstva novozbohatlíkov, o ktorých novinár Zsolt Király, šéfredaktor portálu Körkép, v denníku Postoj povedal, že ich rozprávkové majetky sú pre Slovákov ťažko predstaviteľné. Najbohatším Maďarom sa doslova z ničoho stal Orbánov kamarát z detstva plynár-inštalatér Lőrinc Mészáros, ktorého 4-miliardový majetok je dvojnásobkom majetku najbohatšieho Slováka. Za symbol jeho opulentného správania si národ vybral zebry, ktoré Mészáros chová. Nafukovacia zebra letela k budapeštianskemu nebu aj počas volebnej noci – oslobodená ako Maďarsko.

Iní oligarchovia „oslobodili“ svoje majetky v očakávaní neželaného volebného výsledku už preventívne: Maďarsko v posledných týždňoch opúšťali kontajnery naložené nečestne získaným majetkom a za hranice sa vyvážali rôzne modely Ferrari, Lamborghini, Bentley, Rolls-Royce…

No kým horných desaťtisíc požívalo nebývalé výhody, mimo záberu kamier sa pretĺkala vrstva ľudí z čierneho zoznamu. Ten nebol oficiálny, dokázateľný ani napadnuteľný, ale dokázateľne ničil životy mnohých, ktorí sa ozvali, alebo iba vyzerali, že by sa mohli ozvať, prišli o prácu v štátnej správe či v školstve a zavreli sa im všetky dvere. Žiadne ďalšie miesto si nevedeli zohnať, lebo niekto niekomu zavolal… Pred voľbami sa tieto príbehy vynárali a dokresľovali situáciu v krajine, kde režim dosiahol typickú skostnatenosť s niektorými črtami diktatúry: preferuje sa lojalita nad odbornosťou, nevadí hrubosť, nezáleží na osude jednotlivca. Všetci sme roky počúvali správy o ovládnutí médií, súdov, presunutí verejných finančných tokov do stranícky ovládaných nadácií a inštitútov…

Napriek tomu sa v konzervatívnych kruhoch k orbánovskému Maďarsku vzhliadalo ako k vzoru, k príkladu, ako „sa to má robiť“. Niektoré negatíva sa tolerovali, niektoré sa nepripúšťali, pred niektorými sa privierali oči – lebo veď pri rúbaní lesa lietajú triesky.

A práve v tom je poučenie spomínané v úvode.

Z histórie poznáme privieranie očí pred diktátormi, ktorí sú naklonení „našej idei“ a pomáhajú nám v boji proti „nie našim“. Vďaka tomu už poznáme aj dôsledky toho, keď sa privrú oči pred trieskami nespravodlivostí. Videli sme, ako sa z ostrakizácie stali zberné tábory, zo zberných táborov pracovné tábory, z pracovných táborov vyhladzovacie tábory a ako mašinéria moci napokon požerie aj vlastné deti.

Maďarský príklad je nám preto poučením, že akékoľvek znásilňovanie práva, spravodlivosti, názoru, osobnej slobody v mene – hoc aj chvályhodnej – IDEY vedie na scestie. Nehovoriac o tom, že tú IDEU časom vytláča osobný prospech a ostáva iba predstieranie idey. Preto sa aj nositeľom ideí – našich ideí – treba bedlivo pozerať na prsty.

Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 17. apríla 2026.

Obrázok: Dennikn.cz

Autor

  • Terézia Rončáková

    Prof. Terézia Rončáková, PhD., (nar. 1980 v Žiline) po skončení štúdia žurnalistiky na FF UK v Bratislave (2002) pôsobila ako novinárka v tlačovej agentúre SITA, v Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Súčasne obhájila dizertačnú prácu na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2006). Habilitovala sa na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (2012) a inaugurovala na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2023). Vedecký záujem sústredí na vzťah náboženstva a médií a na žurnalistickú žánrológiu. Je autorkou trilógie Prienik náboženského a publicistického štýlu I, II, III (Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom, Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom, Môže cirkev hovoriť mediálnym jazykom?), monografií Súčasné žurnalistické žánre a Religious Messages in the Media: Mission Impossible? a učebníc Žurnalistické žánre a Slovenčina v médiách. 111 z jazykových chýb v novinárskych textoch. Pôsobí na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Angažuje sa ako členka Spoločenstva Ladislava Hanusa, združenia mladých katolíckych novinárov Network Slovakia a Fóra pre verejné otázky.

    View all posts
Terézia Rončáková

Prof. Terézia Rončáková, PhD., (nar. 1980 v Žiline) po skončení štúdia žurnalistiky na FF UK v Bratislave (2002) pôsobila ako novinárka v tlačovej agentúre SITA, v Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Súčasne obhájila dizertačnú prácu na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2006). Habilitovala sa na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (2012) a inaugurovala na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2023). Vedecký záujem sústredí na vzťah náboženstva a médií a na žurnalistickú žánrológiu. Je autorkou trilógie Prienik náboženského a publicistického štýlu I, II, III (Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom, Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom, Môže cirkev hovoriť mediálnym jazykom?), monografií Súčasné žurnalistické žánre a Religious Messages in the Media: Mission Impossible? a učebníc Žurnalistické žánre a Slovenčina v médiách. 111 z jazykových chýb v novinárskych textoch. Pôsobí na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Angažuje sa ako členka Spoločenstva Ladislava Hanusa, združenia mladých katolíckych novinárov Network Slovakia a Fóra pre verejné otázky.

Leave a Reply