Slovenské národne povstanie (SNP) je jednou z najvýznamnejších udalostí Slovenska. Vypuklo 29. augusta 1944, vedené proti nacistickému Nemecku a kolaborujúcemu Slovenskému štátu pod vedením Jozefa Tisa.
V tomto čase sa už pomaly blížil koniec nemeckej Tretej ríše. Nemci na východnom fronte ustupovali pred Sovietskou armádou, na západe sa odohrávala invázia Spojencov a v poľskom meste Varšava prebiehalo povstanie.
Velenie a príprava povstania
Počiatkom vzbury bolo podpísanie tzv. Vianočnej dohody (1943), pri ktorej vznikla ilegálna Slovenská národná rada (SNR), neskôr vládnuca na území SNP.
Plánovanie povstania prebiehalo už v máji 1944. Organizovala ho malá skupina dôstojníkov Veliteľstva pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici, kde bolo vytvorené Vojenské ústredie (VÚ), ktoré slúžilo ako ústredný orgán príprav povstania. Veliteľom ústredia bol brigádny generál Ján Golian, ktorého druhý československý prezident Edvard Beneš z exilu v Londýne 23. marca poveril vedením príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády. VÚ sa utvorilo z dôstojníkov VPV. Náčelníkom štábu sa stal major Július Nosko, Ilegálnu sieť organizoval podplukovník Mikuláš Ferjenčík, spravodajstvo a styk s civilnými zložkami zabezpečoval kapitán Milan Polák, styk so Slovenskou národnou radou a partizánskymi jednotkami major Jozef Marko a Materiálne zabezpečenie mal na starosti major Anton Cyprich.
Pre oblasť Liptova boli určené dve posádky. Jedna z nich aj v Ružomberku, ktorej velil major Miloš Vesel.
Pôvodným plánom bol koordinovaný útok spoločne so Sovietskym zväzom. V krízovej situácii, keď by nemecká armáda začala obsadzovať Slovensko vyhlásiť vojenský odpor. Veľkú rolu mala hrať Východoslovenská armáda, ktorá mala sovietskym vojskám otvoriť cestu cez karpatské priesmyky. Najväčšou akciou bola Dukliansko-karpatská operácia, ktorá sa napokon nevydarila pre potlačenie povstania. Do SNP sa podľa historika Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, Lukáša Voletniera zapojili taktiež desiatky sovietskych vojakov a na východe Slovenska aj partizánov.
SNP v Ružomberku
Koncom augusta 1944 (25. 8.) priniesol kuriér rozkaz z velenia majorovi Milošovi Veselovi. Bolo nariadené postupne vojenský materiál a pohonné hmoty presťahovať do Nízkych Tatier. Taktiež od 26.8. bola zriadená pohotovosť a bol vydaný zákaz ubytovávať Nemcov tam, kde sú slovenskí vojaci. Na druhý deň sa začalo plánovať povstanie. V tom čase sa už v Ružomberku nachádzala jednotka SS, ktorá bola ubytovaná v starých Štefánikových kasárňach. Ráno 27.8. prišlo do mesta 80 príslušníkov Gestapa a neskôr dorazila ďalšia jednotka zložiek SS. V ten deň vydal major Miloš Vesel rozkaz na zlikvidovanie ubytovaných nemeckých vojakov. Vojenské povstalecké jednotky boli rozdelené na dva úseky. Jedna rota sa presunula na západ do úžiny pri Ľubochni a druhá dostala rozkaz zlikvidovať príslušníkov SS v starých kasárňach. Okolo piatej hodiny večer jedna čata v textilke zajala 89 ľudí z toho 22 vojakov SS a 67 členov Gestapa, ktorí boli na druhý deň popravení. Ostatní Nemci, ktorým sa podarilo utiecť do Ľubochne, sa zabarikádovali vo vile Róza. Následne boli zabití povstaleckými vojakmi 28. 8. okolo tretej hodiny ráno.
V mestskom rozhlase obyvateľom Ružomberka zaznela výzva, aby zachovali pokoj. Bol vydaný zákaz predaja alkoholu, zdržiavania sa v meste po 21. hodine, zhromažďovania, plienenia a rabovania. Obyvatelia mali povinnosť odovzdať vozidla či zbrane na posádkové veliteľstvo. Na poriadok v meste dohliadal jedna čata vojakov.
V Ružomberku sa tak po týchto udalostiach začal ozbrojený odpor. Avšak oficiálne vyhlásenie povstania sa uskutočnilo 29. 8. krátko po 20. hodine, keď Ján Golian vyslal vojenským posádkam heslo „Začnite s vysťahovaním“. V tom okamihu sa začalo Slovenské národné povstanie na celom území.
Nemci 5. septembra zbombardovali železničnú stanicu, čo si vyžiadalo civilné obete. Mesto Ružomberok sa však po začiatku povstania podarilo udržať povstalcom iba 11 dní. Následne bolo obsadené 6. septembra práporom SS Schäfer pod velením Ernsta Schäfera. Povstalecké jednotky ustúpili do Korytnice.
Dohra povstania
Po potlačení povstania bolo zložkám Waffen SS a členom bezpečnostnej polície rozkázané vykonávať likvidáciu alebo deportáciu do koncentračných táborov, účastníkov ozbrojeného odporu. SS-obersturmbannfúhrer Joseph Witiska bol 14. novembra menovaný za veliteľa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby na Slovensku.
Ružomberku na túto činnosť bola pridelená skupina Sonderkommando 7A (Sk-7a), ktorej velil Sturmbannführer Gerhard Bast. Sk-7a povraždilo 22 väzňov v Ružomberku, vrátane 14 žien, a ich telá hodilo do odpadovej šachty. Desiatky ľudí bolo zabitých pri ústupe z Liptova a Oravy. Okrem účastníkov povstania, sa Sk-7a vykonávalo aj rasové čistky.
Pod správu Sonderkommanda 7a, patrili okrem Ružomberka aj okresy: Liptovský Mikuláš, Martin, Dolný Kubín, Trstená a Námestovo.
