Bezpečnostnú službu televízie nahradili drsnejšie tipy stráže v rifliach a okuliaroch potom, čo do areálu v Záhorskej Bystrici prišli zástupcovia spoločnosti Gamatex istého Mariána Kočnera.
„Marian Kočner a Štefan Agh sedeli v kancelárii riaditeľa televízie Markíza a pozerali sa, ako udalosti začínajú žiť vlastným životom a oni nemajú najmenšiu možnosť ovplyvniť ich. Ochranka bola bezmocná. Jediné, čo sa jej podarilo uhájiť, bola budova riaditeľstva, kde sedeli ešte stále držitelia licencie Kočner a Agh. Po čase za nimi prišiel riaditeľ 52. oddelenia Dušan Pastucha a oni mu položili jednoduchú otázku: Kde je krajský riaditeľ Dlapa a kde sú jeho policajné oddiely? Šéf päťdesiatdvojky im nevedel dať uspokojivú odpoveď, pretože bolo jasné, že Lexove sľuby z predchádzajúceho dňa boli prázdne a nereálne. Napriek tomu však zatelefonoval krajskému policajnému direktorovi a pýtal sa ho, kedy príde obnoviť právo a poriadok. Plukovník Dlapa odpovedal, že s jeho pomocou nemôžu rátať, a tým len potvrdil, že od tejto chvíle sú politickými (nie právnymi a obchodnými) víťazmi kauzy Markíza opoziční politici.“
Citát z knihy „Komando 52“ od autora Petra Tótha
Marián Kočner, ktorý bol niekdajším spolužiakom Pavla Ruska vytiahol v auguste 1998 súdne rozhodnutie, na ktorom stálo, že jeho firma je 51 % podielnikom obľúbenej komerčnej televízie Markíza.
Marián Kočner kúpil pohľadávku spoločnosti Espé studio Siloša Pohanku. Ten mal s Pavlom Ruskom zmluvu, že má nárok na časť televízie, pretože mu požičal v minulosti peniaze na jej rozbeh. Keďže Rusko nič neplatil a peniaze nevracal, Pohanka predal túto zmluvu (rozumej pohľadávku) firme Gamatex Mariána Kočnera a Štefana Ágha. Tí preto prišli v roku 1998 mesiac pred voľbami do Markízy a nárokovali si podiel v televízii.
Jej vlastníkmi boli Pavol Rusko a Silvia Volzová prostredníctvom spoločnosti STS, s. r. o., ktorá mala licenciu od Rady pre vysielanie na vysielanie TV Markíza. Na túto spoločnosť mal podľa odkúpenej pohľadávky čiastočný nárok Marián Kočner so Štefanom Ághom. STS zároveň vlastnila 51 % v spoločnosti Markíza Slovakia. Zvyšných 49 % v nej vlastnila americká spoločnosť CME. Budovy, zmluvy s ľuďmi a hmotný majetok televízie vlastnila spoločnosť Markíza Slovakia. Spoločnosť STS vlastnila „len“ spomínanú licenciu.
Ľudia prišli brániť Markízu
Rusko a jeho zamestnanci v Markíze sa rozhodli brániť s pomocou verejnosti. Obvinili Kočnera z obsadenia televízie, čo mal podľa nich robiť na popud vtedajšej vlády Vladimíra Mečiara. PReto zvolali ľudí do areálu televízie, aby prišli brániť svoju obľúbenú stanicu a zároveň aj slobodu slova.
Dôsledkom týchto udalostí sa ľudia rozhodli zhromaždiť a vyjadriť nesúhlas s obsadením stanice možnými novými vlastníkmi. Demonštrácie sa konali pred televíziou takmer dennodenne. Zapájali sa do nej bežní ľudia, ktorí prišli brániť Markízu. Tento „demokratický zápas za slobodu slova“ sa rozhodli podporiť aj umelci a opoziční lídri. V rámci živých vstupov sa pri mikrofóne neustále striedali opoziční poslanci a zvestovali národu predvolebné posolstvá. Do parlamentných volieb zostával necelý mesiac.
Podľa portálu Nadhľad si Kočner s Aghom prišli prevziať televíziu Markíza, čo prinieslo vtedajšej opozícii víťazstvo vo voľbách 1998. Kočner mal byť v skutočnosti proti Mečiarovi.
Existujú špekulácie či jednou z foriem jeho odmeny za fungovanie nemohla byť práve potvrdená licencia na Markízu, respektíve vystavenie zmeniek na vysoké sumy ako odstupné za tieto licencie. Niekomu by to mohlo pripomínať Pražskú jar v auguste 1968 , kedy nastalo uvoľnenie socialistických pravidiel a nastal začiatok normalizácie.
V spomienkovej knihe Slovenské tabu vtedajší premiér Mečiar vyhlásil: „Išlo o organizovanú spravodajskú akciu s cieľom ovplyvniť výsledok volieb. Aj sa to podarilo.“
Opoziční politici išli vtedy „brániť“ Markízu, lebo krátko pred voľbami mali zakázaný vstup do STV. Stratila všetky známky verejnoprávnosti a otvorene útočila na zjednotenú opozíciu a jej lídrov.
Podľa denníku Pravda Kočner však stále tvrdil niečo iné: „Nebol som predlženou rukou ani politických strán, ani tajných služieb a nechcel som meniť obsah televízneho vysielania. Naopak, neprávny stav, ktorý vytváral Rusko a jeho ľudia, vyhovoval opozícii – tá predsa mala v Markíze dvere dokorán otvorené. “
Za týchto okolností sa neprirodzene začala správať aj komerčná Markíza – čoraz viac nadŕžala opozícii. Odvtedy sa traduje, že Ruskova televízia mediálne vytvorila budúceho premiéra Dzurindu. Šéfovi Markízy sa to zapáčilo a začal bezprostredne ovplyvňovať dianie v slovenskej politike.
Samozrejme, bolo tam aj rodinkárstvo, keď sa do parlamentu pretlačilo viacero ľudí. To však bolo očividné nahrávanie strane SOP Rudolfa Schustera, neskôr jemu ako prezidentskému kandidátovi, a potom aj Ruskovej vlastnej strane ANO.
Situácia v Markíze sa dostala do normálu 17. septembra 1998, kedy zasiahla licenčná rada. Tá pohrozila tým, že ak neobnovia normálne vysielanie, tak prídu o licenciu. Na základe tejto výzvy sa tam skončili mítingy a televízia začala vysielať, no Kočner a jeho spoločnosť riadili televíziu ešte do konca októbra 1998 a obchodný spor sa vliekol oveľa dlhšie. Pokračoval až do roku 2000, kedy Kočner predal svoju firmu Gamatex Ruskovej STS Markíze za 80 miliónov korún, uviedol Denník N.
Rusko neskôr predal svoj podiel a kúpila ho práve CME. Američania vlastnia Markízu doteraz.
