Nikdy som sa necítila takto sama. Človek sa teší, no zároveň cíti neistotu. Presne takéto pocity mnou prechádzali počas môjho prvého dňa na vysokej škole. Ako je možné, že sa na niečo tak veľmi tešíš, až ťa to zastraší? Každý sa vo svoj prvý deň veľmi ponáhľa, každý z nás mal ten vnútorný stres. Koľkí z nás sme sa len tak v prvých chvíľach nadýchli a uvedomili si, že toto bude náš priestor na rozvoj počas niekoľkých rokov? Sem sa budeme vracať v tie najlepšie, ale aj najhoršie chvíle.
Miestnosť, v ktorej sme sa v utorok mali stretnúť všetci prváci, bola niečím zvláštna. Videla som rôzne tváre. Veľmi veľa výrazov. Každý bol iný. Bolo zaujímavé pozorovať, ako každý s týmto momentom zaobchádzal odlišne. V niektorých tvárach bolo vidieť, že chcú ísť čím skôr preč. V iných zas radosť a nadšenie pri svojej už vytvorenej skupinke kamarátov. Pri pohľade na nich som si uvedomila, ako rozlične dokážeme prežívať tú istú chvíľu. Aj za veselým úsmevom sa však mohla skrývať rovnaká neistota, akú som cítila ja. Koľkí z nás sa usmievali len preto, aby na nich nebolo vidno strach? Štyri minúty meškania druhákov stačili na to, aby sa napätie v miestnosti dalo krájať. Keď však prišli, napätie z každého z nás začalo postupne opadávať.
Previedli nás budovou a vysvetlili nám, ako to na škole funguje. V týchto chvíľach som zistila, že sa to naozaj deje. Myslím si, že veľa študentov malo nepríjemnú skúsenosť na bývalej škole a táto prehliadka im dala štipku nádeje, že nie všade musí byť rovnako. Na druhej strane študenti, ktorí mali dobrú skúsenosť, dúfajú, že sa ich pozitívny dojem bude opakovať.
Vieme, že tu nie sme, lebo musíme. Sme tu, pretože to chceme. Venujeme sa svojim snom do budúcna. No ale aj pri tejto myšlienke je často samota blízka. Koľkí z nás v ten deň cítili neistotu? Koľkým tento pocit zostane aj zajtra? A koľkí z nás už zajtra zistia, že v tom vlastne nikdy neboli sami?
žurnalistický žáner: úvaha
fotografia: internet
