Existuje nespočetne veľa mien, ktoré keď si človek prečíta alebo ich počuje, hneď vie, o koho sa jedná. Podľa môjho názoru medzi také osoby patrí človek s veľkým Č, ktorý nesie meno, Aristoteles. Či sa o neho zaujímate viac alebo menej, určite toto meno veľmi dobre poznáte, čo značí, že to nebol len tak niekto. Aristoteles bol, povedala by som fenomén. Svojimi schopnosťami a vedomosťami si zaslúžil pomenovanie najvýznamnejšieho filozofa v stredovekej a antickej filozofií.
Aristoteles vo svojej poetike vysvetľuje, ako vzniká poézia, umenie, vysvetľuje prečo sa ľudia radi pozerajú na obrazy. Podľa môjho názoru je to kniha pre tých, ktorí chcú písať, pretože obsahuje rady ako používať slová, ako písať, poskytuje náhľady na podstatu umenia, tvorby a nájdete v nej množstvo myšlienok. Už v úvode knihy Aristoteles v podstate píše, že všetko umenie je vlastne napodobňovanie. Neskôr podrobnejšie rozoberá akým spôsobom napodobňuje výtvarné umenie, písanie tragédie či komédie. V jednej zo svojich myšlienok hovorí: „Pretože tí, čo napodobňujú, napodobňujú ľudí konajúcich, a tí sú nevyhnutne alebo dobrí, alebo zlí. Lebo podľa povahy všetci ľudia sa líšia špatnosťou alebo cnosťou, predstavujú alebo ľudí lepších, než na akých sme zvyknutí, alebo horších, alebo práve takých.“ Ja si myslím, že ľudia vždy rozdeľovali ľudí len na dobrých a zlých a líšia sa od seba tým, či sú cnostní alebo zlí. Z časti sa s touto myšlienkou stotožňujem, ale myslím si že predtým, než si na človeka urobíme názor, či je dobrý alebo zlý, musíme ho spoznať. Maliari taktiež maľovali ľudí buď krajších ako sú, alebo škaredších ako sú. No napríklad, Dionysios zobrazoval ľudí výnimočne, a to realisticky, čo sa mi osobne veľmi páči. Neskôr môžeme človeka označiť za dobrého, ak má správne úmysly, alebo za zlého, ak koná nekalé, nečestné činy. Ďalšia z Aristotelových citácií, ktorá úzko súvisí s prvou, a dovolím si ju tak trochu vytrhnúť z kontextu, znie: Lebo vznešenejší napodobňovali pekné činy a činy dobrých ľudí, prostejší však napodobňovali činy horších ľudí, a to tak, že ich najprv tupili.“ Zastávam si názoru, že pointou tejto myšlienky je akoby to, že podľa ovocia spoznáš charakter umelca. Sprosták maľuje škaredosti a ušľachtilý človek maľuje dokonalú krásu. Prirovnala by som to k 2. svetovej vojne, pretože všetci gestapáci sa chceli podobať svojmu vodcovi, Adolfovi Hitlerovi. Bol im vzorom a tým pádom ho napodobňovali, napodobňovali jeho činy, chceli byť ako ich „vodca“.
Od detstva je nám všetkých vrodená túžba po napodobňovaní. Napodobňujú deti, dospelí, maliari, herci, speváci, umelci. Práve Aristoteles to vo svojej poetike krásne opisuje a vysvetľuje.
