Neviem, či sme už niekedy s takým záujmom sledovali voľby v susednom štáte. V samotnom Maďarsku sa hlasovanie o režime Viktora Orbána prirovnávalo k slovenskému zvrhávaniu mečiarizmu v roku 1998 a volebná noc sa v hlavnom meste stala veľkým euforickým žúrom, keď sa pri sledovaní výsledkov objímali neznámi ľudia, masy spravili ulice nepriechodnými a skandovali „Špinavý Fidesz!“ a „Rusi von!“.
Strana Tisza získala v 199-člennom maďarskom parlamente rekordnú ústavnú väčšinu 138 kresiel. Vynorili sa mnohé analýzy o tom, ako nacionalisti nahrádzajú nacionalistov, starý skostnatený Fidesz je vytlačený mladým Fideszom, ako treba aspoň dve volebné obdobia, aby sa vykorenili dôsledky Orbánovho neobmedzeného 16-ročného vládnutia…
Sú to zaujímavé námety na politologické špekulácie. Skúsme sa však teraz obzrieť za pozitívami a negatívami maďarského režimu a na jedno poučenie, ktoré sa ponúka.
Viktora Orbána nazývajú veľkým politickým zvieraťom. Inými slovami, je to zriedkavý politický talent, ktorý naozaj môže – hoci stojí na čele malého 10-miliónového štátu – kedykoľvek zavolať najväčším lídrom svetových mocností. Počas svojich štyroch za sebou idúcich volebných období mal k dispozícii takmer nepretržite ústavnú väčšinu. Bol nositeľom lákavých konzervatívnych ideí – prorodinných, skepticky anti-migračných, anti-zelených, anti-transrodových a iných anti-progresívno-uletených… Priniesol radikálne opatrenia na oživenie ekonomiky a chcel z Maďarska spraviť stredoeurópsku Čínu.
Na čom sa to zadrhlo? Prečo dnes Maďarsko patrí medzi stagnujúce, menej rozvinuté štáty a zadlženú krajinu musela zachraňovať Svetová banka a Medzinárodný menový fond?
Okrem toho, že Viktor Orbán neohol chrbát pred Európskou úniou a radšej prišiel o miliardy z eurofondov, možno za jednu z príčin úpadku označiť práve chorobu z dlhoročnej samovlády, ktorá spôsobuje syndróm nedotknuteľnosti a vedie k svojvôli. Uvoľnené pravidlá, ktoré spočiatku pomáhali Maďarsku pružne ekonomicky rásť, neskôr umožnili rodinkárstvo a korupciu takých arogantných rozmerov, že aj vysoká tolerancia pospolitého ľudu voči výstrelkom pánov narazila na svoje limity. Práve za posledných 16 rokov vznikla v Maďarsku vrstva novozbohatlíkov, o ktorých novinár Zsolt Király, šéfredaktor portálu Körkép, v denníku Postoj povedal, že ich rozprávkové majetky sú pre Slovákov ťažko predstaviteľné. Najbohatším Maďarom sa doslova z ničoho stal Orbánov kamarát z detstva plynár-inštalatér Lőrinc Mészáros, ktorého 4-miliardový majetok je dvojnásobkom majetku najbohatšieho Slováka. Za symbol jeho opulentného správania si národ vybral zebry, ktoré Mészáros chová. Nafukovacia zebra letela k budapeštianskemu nebu aj počas volebnej noci – oslobodená ako Maďarsko.
Iní oligarchovia „oslobodili“ svoje majetky v očakávaní neželaného volebného výsledku už preventívne: Maďarsko v posledných týždňoch opúšťali kontajnery naložené nečestne získaným majetkom a za hranice sa vyvážali rôzne modely Ferrari, Lamborghini, Bentley, Rolls-Royce…
No kým horných desaťtisíc požívalo nebývalé výhody, mimo záberu kamier sa pretĺkala vrstva ľudí z čierneho zoznamu. Ten nebol oficiálny, dokázateľný ani napadnuteľný, ale dokázateľne ničil životy mnohých, ktorí sa ozvali, alebo iba vyzerali, že by sa mohli ozvať, prišli o prácu v štátnej správe či v školstve a zavreli sa im všetky dvere. Žiadne ďalšie miesto si nevedeli zohnať, lebo niekto niekomu zavolal… Pred voľbami sa tieto príbehy vynárali a dokresľovali situáciu v krajine, kde režim dosiahol typickú skostnatenosť s niektorými črtami diktatúry: preferuje sa lojalita nad odbornosťou, nevadí hrubosť, nezáleží na osude jednotlivca. Všetci sme roky počúvali správy o ovládnutí médií, súdov, presunutí verejných finančných tokov do stranícky ovládaných nadácií a inštitútov…
Napriek tomu sa v konzervatívnych kruhoch k orbánovskému Maďarsku vzhliadalo ako k vzoru, k príkladu, ako „sa to má robiť“. Niektoré negatíva sa tolerovali, niektoré sa nepripúšťali, pred niektorými sa privierali oči – lebo veď pri rúbaní lesa lietajú triesky.
A práve v tom je poučenie spomínané v úvode.
Z histórie poznáme privieranie očí pred diktátormi, ktorí sú naklonení „našej idei“ a pomáhajú nám v boji proti „nie našim“. Vďaka tomu už poznáme aj dôsledky toho, keď sa privrú oči pred trieskami nespravodlivostí. Videli sme, ako sa z ostrakizácie stali zberné tábory, zo zberných táborov pracovné tábory, z pracovných táborov vyhladzovacie tábory a ako mašinéria moci napokon požerie aj vlastné deti.
Maďarský príklad je nám preto poučením, že akékoľvek znásilňovanie práva, spravodlivosti, názoru, osobnej slobody v mene – hoc aj chvályhodnej – IDEY vedie na scestie. Nehovoriac o tom, že tú IDEU časom vytláča osobný prospech a ostáva iba predstieranie idey. Preto sa aj nositeľom ideí – našich ideí – treba bedlivo pozerať na prsty.
Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 17. apríla 2026.
Obrázok: Dennikn.cz
