Tému ruského plynu, ktorý od 1. januára prestal k nám prúdiť cez Ukrajinu, považujú aj kritici vládnej koalície za takú, na ktorej Róber Fico môže naprieč slovenskou spoločnosťou body iba získavať. Zároveň aj priaznivci Ukrajiny želajúci jej vojenské víťazstvo unisono tvrdia, že prezident Zelenskyj tentoraz Slovákov naštval.
Je to tak? A ak áno, malo by to tak byť?
Najprv stručne o samotnom tranzite ruského plynu. Cez ukrajinský plynovod k nám prúdil približne 50 rokov a my sme boli tou šťastnou krajinou, ktorá stála na začiatku odberného reťazca a mala nielen lacnejší plyn oslobodený od tranzitných poplatkov, ale aj príjmy z tranzitu cez naše územie. Aj preto sme sa nesnažili získavať plyn inými spôsobmi a boli sme závislí od Ruska, čo sa nám už párkrát vypomstilo, keď – ešte pred vojnou v jej súčasnej podobe – vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou eskalovali a vznikali krátkodobé plynové krízy. Vtedy sa zvyklo hlasno apelovať na diverzifikáciu nášho dovozu plynu, čo sa pomaly aj dialo a dnes dovážame plyn z rôznych ďalších zdrojov a na týchto kontraktoch majú naši dodávatelia zazmluvnený asi 1,5-násobok ročnej spotreby plynu na Slovensku. Takže nám nehrozí žiaden nedostatok ani kríza. Hrozia nám trochu vyššie ceny.
Ukrajina zastavila tranzitovanie ruského plynu od januára 2025 tým, že odmietla predĺžiť tranzitný kontrakt. Jej politici to prezentujú ako historický krok. Prvým a najzrejmejším dôvodom je prestať umožňovať úhlavnému nepriateľovi, ktorý krajinu všemožne ničí, zisky, z ktorých svoju vojnovú mašinériu financuje. Okrem toho je to cesta k očisteniu sa od ruského mafiánskeho vplyvu, pretože práve cez energetický biznis si Rusi dlhodobo na Ukrajine budovali svoju sieť závislých oligarchov, ktorí potom ničili ukrajinské demokratické prostredie. To sa týka aj našej krajiny, lebo je známe, že za čias mečiarizmu boli podobne cez plynový tranzitný obchod napojení na Rusko tzv. „podnikatelia“ okolo Vladimíra Mečiara.
Vedú sa diskusie o tom, o aké desatiny percent sa týmto činom poškodí ruské HDP. Faktom však zostáva, že ruský Gazprom sa prvýkrát po 20 rokoch ocitol v strate, a to napriek čiastočnému presunu plynovodov do Číny a Indie. Európska únia odoberala z Ruska ešte pred rokom 2021 až 40 % plynu, dnes je to 8 % a do roku 2027 sa chce od všetkých ruských fosílnych palív odstrihnúť úplne. Zavretie ukrajinského plynovodu sa dotkne 5 % celkového dovozu plynu do únie. Týka sa to prakticky iba Slovenska a Maďarska, lebo Rakúsku už samotný Gazprom vypovedal dodávky skôr. Maďarsko – spolu s Bulharskom a Srbskom – dováža ruský plyn ešte cez turecký plynovod južnou trasou.
Jeden z alternatívnych zdrojov plynu dnes predstavuje skvapalnený zemný plyn so skratkou LNG, ktorý sa preváža tankermi po mori. Na tento biznis sa preorientúva aj Rusko, a dokonca LNG dováža v nemalých množstvách aj do Európy, čo sa zvykne používať ako dôkaz pokrytectva štátov únie. Na ruské tankery a lodné terminály však únia uvaľuje sankcie a znepríjemňuje energetickým spoločnostiam takéto transakcie.
Ukazuje sa teda, že otázka ruského plynu a jeho tranzitu do Európy je otázkou solidarity s bojujúcou Ukrajinou. Je to otázka, či sme ochotní zniesť určité príkorie, napríklad vo forme mierne zvýšenej ceny plynu, v prospech Ukrajiny a neprospech Ruska. Neboli sme ochotní urobiť to doteraz a sami od seba, hoci vojna sa blíži už k uzavretiu svojho tretieho roka. Idea, „čo by bolo keby“ všetky európske štáty hneď na začiatku roka 2022 vypovedali Rusku nákupy energetických surovín, čím by ho zásadne oslabili, ale ich obyvateľstvo by muselo zniesť veľké šetrenie a zdražovanie, je z rozličných dôvodov mimo reality… Akékoľvek nepohodlie spojené napríklad so zdražením plynu je však úplne neporovnateľné s utrpením ľudí, ktorí trávia časť dní v pivniciach alebo krytoch a plyn alebo elektrinu nemajú vôbec. Ruské útoky na infraštruktúru na Ukrajine práve na toto cielia: aby oslabili a znechutili civilné obyvateľstvo. Len túto stredu masívne raketové útoky spôsobili odstavenie elektriny v šiestich ukrajinských regiónoch. Útočili aj na západe krajiny, v Ľvovskej a Ivano-Frankivskej oblasti, pričom ich cieľom boli práve podzemné zásobníky plynu v meste Stryj.
Vždy ma fascinovala otázka tenkej hranice medzi utrpením jedných a pohodlím druhých. Objavuje sa to vo vojne: keď na jednej strane hranice hučia vo dne v noci bombardéry, ľudia nemajú čo jesť, musia sa skrývať a pochovávajú najbližších – a nie príliš ďaleko je modré nebo, plné kaviarne a starosti sa koncentrujú na to, čo si kúpim dnes a čo zajtra. Objavuje sa to aj v súvislosti s nespravodlivým väzením: za múrmi nesloboda, týranie, ponižovanie, smrť – a na chodníku za zamrežovaným oknom bežný život. Alebo v súvislosti s chorobou: vnútri domácnosti bolesť, stres, neschopnosť sústrediť sa na nič bežné – a na ulici nevedomosť o tom všetkom. Psychologické výskumy hovoria, že vcítiť sa a pomáhať dokážu najmä tí, ktorí sami také niečo zažili. Alebo tí, ktorí si to vedia živo predstaviť. Takéto nesebecké konanie sa dá aj trénovať. Aby to nebolo tak, ako sa vyjadril v jednej reportáži publikovanej tento utorok v Denníku N mladý Vitalij z Kryvého Rihu v Dnepropetrovsku: „Nikto si, samozrejme, neželá, aby vojna pokračovala. Ale všetci sú pripravení obetovať Ukrajinu, aby sa im dobre žilo. Aby mali doma teplo a svetlo a nemuseli za to draho platiť.“
Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 17. januára 2024.
Foto: energie-portal.sk
