Už dva týždne rezonuje v celosvetovej mediálnej diskusii atentát na známeho amerického konzervatívneho aktivistu Charlieho Kirka. Vrah naňho vystrelil 10. septembra na mítingu na univerzite v Utahu. Charlie Kirk bol známy otvorenosťou dialógu a snahou diskutovať s progresívnymi oponentmi aj na tých najnepriateľskejšie naladených fórach, akými sú v súčasnosti práve univerzity.
Urobme najprv malú slovenskú odbočku k jeho menu. Píše sa Kirk a mnohí to u nás takto aj vyslovujú, ale Američania ho volajú [kərk], čo sa patrí rešpektovať, lebo inak by sme sa správali, asi ako keď cudzinci vyslovujú meno nášho premiéra [fiko] alebo meno bývalej prezidentky [kaputova].
Keď niekto náhle tragicky zahynie, reagujeme rôzne. Ak je to neznámy bezmenný človek, ktorý napríklad skočil pod vlak, pocítime ľútosť a možno vyšleme za neho krátku strelnú modlitbu. Ak je to známy človek, a tá „nehoda“ bola vlastne atentát, vražda, je zaujímavé sledovať – aj na sebe samých –, aká emócia sa vyplaví. Ak je obeťou niekto, koho máme radi, s kým súhlasíme, kto reprezentuje naše postoje, sme zhrození, pobúrení, preľaknutí a vystrašení, lebo máme tendenciu vidieť za útokom spiknutie „tých zlých“ a potenciálne aj ohrozenie samých seba. Ak je obeť z opačného tábora, niekto, koho sme vnímali ako škodlivého, prípadne až nebezpečného, sme do istej miery – treba si to priznať – radi, že jeho pôsobenie sa skončilo, aj keď túto radosť možno radšej nevyjadrujeme, lebo je to necitlivé, prípadne sa snažíme pristupovať k veci opatrne a vidieť situáciu čo najkomplexnejšie.
To sa deje aj teraz. V liberálno-progresívnom tábore zavládla po násilnej smrti Charlieho Kirka radosť, často neskrývaná: v komentároch pod prvými správami čitatelia nepokryte udalosť oslavovali, na Instagrame pridávali emotikony s vybuchujúcimi konfetami a podobne. Tí opatrnejší a osobnostne zrelší progresívci sa od takýchto reakcií dištancujú, ale aj významní komentátori veľkých progresívnych médií posmrtne odsudzujú Kirka ako rasistu, homofóba, človeka šíriaceho nenávisť, konšpirátora, radikála…
Zaujímavý je na tom jeden paradox: keď vyšinutý gymnazista zabil v roku 2022 dvoch mužov v queer bare Tepláreň, interpretovalo sa to ako významný útok na LGBT komunitu, ktorý podnietilo svojou agendou konzervatívne a cirkevné prostredie. Diskutovalo sa o tom, že pestovanie konzervatívnych a kresťanských myšlienok predstavuje celospoločenskú hrozbu. V medzinárodnom kontexte môžeme takto sledovať prípad, keď v roku 2020 policajt zabil Georga Floyda. Interpretovalo sa to ako prejav celospoločenského rasizmu a hnutie BLM – Black Lives Matter/na čiernych životoch záleží – organizovalo masové demonštrácie nielen v Amerike.
Keď je zastrelený konzervatívny aktivista, nehovorí sa o manipulatívnom a sektárskom vplyve progresívneho hnutia, nevyznáva sa kolektívna progresívna vina ani sa nepoukazuje na diskrimináciu konzervatívcov a na to, že sú ohrození. Naopak, aj tí, ktorí sa otvorene netešia, aspoň špekulujú o tom, že obeť mala fašistické názory a šírila nenávisť. Veľmi dobre to vyjadril komentátor Denníka N Ján Markoš, keď tlmočil názory ľudí zo svojho okolia, podľa ktorých by mal písať radšej o niekom, kto mal „správnejšie“ názory a bol „nevinnejší“. Pri slove „nevinný“ sa nedá nespomenúť na nešťastný výrok trnavského arcibiskupa Jána Oroscha po tragédii v Teplárni, keď si v obežníku pre kňazov dovolil nesúhlasiť s označovaním obetí za nevinné, čím rozpútal smršť pobúrenia.
Myslím si, že práve posudzovanie názorov ako „správnych“ a „nesprávnych“ a prisudzovanie „viny“ alebo „neviny“ je jedným z kľúčov k uvažovaniu o našom súčasnom konzervatívno-liberálnom spore. Kresťania opierajú svoje rozlišovanie dobrého a hriešneho o Božie zjavenie a náuku cirkvi. Tí, ktorí neuznávajú Božiu autoritu, sa radi tvária, že nepodliehajú žiadnej ideológii, sú úplne tolerantní a dávajú priestor všetkým. Ale vidíme, že aj oni operujú výrazmi „nesprávne názory“ a „vina“. Dokonca až do takej miery, že vraždu niekoho vinného nesprávnymi názormi nedokážu odsúdiť, prípadne sa z nej priamo tešia. Zvlášť vypuklé je to v situácii, keď je tým zastreleným niekto ako Charlie Kirk, známy práve snahou o otvorenosť, dialóg, načúvanie argumentom druhej strany.
V nedávnych dňoch rezonovali v médiách vyjadrenia liberálnej političky Jany Bittó Cigánikovej pri príležitosti vylúčenia zakladateľa strany SaS Richarda Sulíka z volebnej kandidátky. Poslankyňa prekvapila názorom, že v strane škodlivo pôsobia političky ako Mária Kolíková alebo Vladimíra Marcinková, ktoré považujú za správny len jeden názor a vytláčajú každého, kto sa mu úplne nepodriaďuje.
Je teda zrejmé, že súčasní progresívni liberáli sami robia presne to, čo vyčítajú konzervatívcom, najmä kresťanom: privlastňujú si patent na pravdu. Nemajú na to ani Bibliu, ani magistérium, ale možno práve preto sú niektorí z nich niekedy ešte agresívnejší – nemajúc ani tú povestnú lásku k blížnemu a rozlišovanie hriechu a hriešnika. Je príznačné, že kým po smrti Afroameričana Floyda nasledovali horiace autá a rozbité výklady, po smrti Charlieho Kirka sa v USA organizujú modlitebné zhromaždenia. Aj keď proti predsudkom z nevedomosti ani z alergie na Boha a náboženstvo to asi nepomôže…
… iba žeby áno.
Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 26. septembra 2025.
Ilustračný obrázok: PBS NEWS
