Skip to main content

Konštatovania o spoločenskej polarizácii sú dnes už klišé. Nie je nič objavné poukazovať na rozpoltenosť spoločnosti na – zjednodušene povedané – konzervatívcov a liberálov. Respektíve na opatrnejších, tradičnejších ľudí nespokojných s vládou kaviarňových elít odtrhnutých od bežných problémov a opanovaných progresívnymi ideologickými výstrelkami a – na druhej strane – novotám a experimentom otvorených ľudí, ktorým leží na srdci potieranie korupcie, zlepšovanie štátom zabezpečovaných služieb, dôstojnosť rôznych ľudí z menšinových komunít, ale aj ochrana zvierat… Jedni druhých nazývajú „tou druhou polovicou Slovenska“ a „slniečkari“ s „dezolátmi“ si navzájom nevedia prísť na meno.

Azda neexistuje na Slovensku politická strana, ktorá by bola týmto spoločenským rozkolom zasiahnutá viac ako KDH. Časť jeho voličov chodí na námestia demonštrovať spolu s ostatnou opozíciou a nevie si predstaviť spoluprácu s Robertom Ficom, kým druhá časť prijala naratív o demokraticky zvolenej vláde, nepáči sa jej zasahovanie Západu do vojny na Ukrajine a spoluprácu so Smerom si vie pokojne predstaviť, prípadne si ju aj želá. Politikom KDH teda niet čo závidieť, keďže svojimi výrokmi a činmi sa usilujú, logicky, ani jednu skupinu príliš nenahnevať a neodplašiť.

Túto situáciu sa snaží využiť Robert Fico. Jeho výrok, že KDH treba „politicky vykostiť“, ktorý sa datuje do čias po vlaňajších prezidentských voľbách, už medzičasom zľudovel. Za posledný rok sa udialo viacero konkrétnych vykosťovacích pokusov – napríklad v apríli ´24 navrhoval Robert Fico KDH, aby sa spolu rozprávali o zákaze adopcií homosexuálnymi pármi a o „superpotratoch“. V júli hovoril o stavaní hrádze progresivizmu. Aj túto metaforu si publicistický aj hovorový jazyk rýchlo osvojil a najnovšie Smer prezentoval koncom januára ´25 konkrétne tehly do tejto hrádze, resp. zmeny ústavy v kultúrno-etických otázkach. Majú sa týkať piatich oblastí: suverenity Slovenska v prijímaní kultúrno-etických novôt; uznávania iba dvoch pohlaví; adopcií; vyučovania v školách a rovnosti v odmeňovaní mužov a žien. KDH o dva týždne reagovalo vlastným návrhom ústavných zmien, kde predstavilo svoje priority v kultúrno-etických otázkach, no pridalo aj geopolitické ukotvenie Slovenska v EÚ a v NATO a hrádzu proti zneužívaniu skrátených legislatívnych konaní.

Komentátori sa usilujú odhadnúť, ktorý návrh pôjde do parlamentu prvý a ako sa KDH zachová. Niektorí poslanci sa môžu cítiť zviazaní nielen vlastným úsudkom a svedomím, ale aj ohľadmi na voličstvo, ktoré je rozpoltené na dve nielen navzájom nesúhlasiace, ale až nezmieriteľné partie. Ako lakmusový papierik stačí použiť aktuálnu kauzu odvolania kňaza Marka Váchu z akademickej farnosti v Prahe. Pražský arcibiskup Jan Graubner ho odvolal minulý týždeň na základe verejného pohoršenia z porušenia liturgických predpisov pri slávení omše v priestoroch Břevnovského kláštora susediacich s reštauráciou. Bohoslužbu vysielala Televízia Noe a diváci mohli vidieť, že sa počas nej nevstávalo, nekľakalo a niektorí účastníci pili pivo.

Rozprúdila sa diskusia medzi zástancami liturgickej čistoty a prísnej eucharistickej úcty – a misijne naladenými propagátormi vychádzania na sekularizované periférie. Jedným sa odvolanie z 20-percentného kaplánskeho úväzku máli a žiadajú poriadny kánonický trest, druhí im vyčítajú farizejské povyšovanie foriem nad ducha a pravidiel nad človeka – najmä toho súčasného: neveriaceho, tápajúceho, vzdialeného od Cirkvi a jej vyjadrovacích prostriedkov.

Zdá sa, že aj dve časti Kresťanskodemokratického hnutia, aj dve skupiny kresťanov v Cirkvi sa štiepia na tom istom. Toto štiepenie akoby odrážalo prastarú odlišnosť v osobnostnom nastavení človeka, z veľkej časti vrodenú, z veľkej časti získanú výchovou. Sociálni psychológovia hovoria o dvoch typoch ľudí: jedni majú radi poriadok, pravidlá, keď sú veci zrozumiteľné, predvídateľné, jasné. Druhí obľubujú premenlivosť, nové výzvy, neznáme vône a chute, sú zvedaví a prispôsobiví, na poriadok a presnosť si nepotrpia. Prví majú radi filmy s jednoznačným koncom, optimálne happyendom, druhí ocenia aj vyústenie „do stratena“. Prví menej chápu iróniu a standup komici ich veľmi nerozosmejú, ak sa nevyjadria dostatočne priamo, druhí si užívajú práve humor s narážkami a dvojzmyslami. Prví preferujú v umení klasiku, druhí sa kochajú v abstraktnej maľbe a hudobných experimentoch.

Samozrejme, v ľuďoch nie sú tieto vlastnosti namiešané stopercentne, ale aj poriadkumilovný ochranár medveďov a vlkov má niekde svoju charakterovú dominantu. O potrebe budovať mosty medzi týmito dvoma časťami spoločnosti, viesť dialóg a depolarizovať politický aj bežný občiansky a rodinný život sa dnes vedú intenzívne akademické aj praktické diskusie. Nie je účelom tohto komentára snažiť sa na tomto obmedzenom priestore priniesť svoju trošku dreva do hory. Je však jeho neskromným zámerom upozorniť na tento jav. Lebo keď si niečo uvedomíme a pochopíme, že „je to jednoducho tak“, môže to byť prvý krok k tomu, aby sme sa neohadzovali vajcami ani nadávkami, ani krivými pohľadmi. A to zas môže byť prvý krok k tomu, aby sme vystrčili hlavu zo svojej bubliny.

Ale veľká téma „bublín“, v ktorých si dnes hovieme vďaka digitálnym médiám, ozvenovým komorám, kognitívnej disonancii a konfirmačnému skresleniu je už námet na nový komentár…

Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 21. februára 2024.

Foto: kuchynelidlu.cz

Autor

  • Terézia Rončáková

    Prof. Terézia Rončáková, PhD., (nar. 1980 v Žiline) po skončení štúdia žurnalistiky na FF UK v Bratislave (2002) pôsobila ako novinárka v tlačovej agentúre SITA, v Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Súčasne obhájila dizertačnú prácu na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2006). Habilitovala sa na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (2012) a inaugurovala na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2023). Vedecký záujem sústredí na vzťah náboženstva a médií a na žurnalistickú žánrológiu. Je autorkou trilógie Prienik náboženského a publicistického štýlu I, II, III (Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom, Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom, Môže cirkev hovoriť mediálnym jazykom?), monografií Súčasné žurnalistické žánre a Religious Messages in the Media: Mission Impossible? a učebníc Žurnalistické žánre a Slovenčina v médiách. 111 z jazykových chýb v novinárskych textoch. Pôsobí na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Angažuje sa ako členka Spoločenstva Ladislava Hanusa, združenia mladých katolíckych novinárov Network Slovakia a Fóra pre verejné otázky.

    View all posts
Terézia Rončáková

Prof. Terézia Rončáková, PhD., (nar. 1980 v Žiline) po skončení štúdia žurnalistiky na FF UK v Bratislave (2002) pôsobila ako novinárka v tlačovej agentúre SITA, v Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Súčasne obhájila dizertačnú prácu na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2006). Habilitovala sa na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (2012) a inaugurovala na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2023). Vedecký záujem sústredí na vzťah náboženstva a médií a na žurnalistickú žánrológiu. Je autorkou trilógie Prienik náboženského a publicistického štýlu I, II, III (Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom, Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom, Môže cirkev hovoriť mediálnym jazykom?), monografií Súčasné žurnalistické žánre a Religious Messages in the Media: Mission Impossible? a učebníc Žurnalistické žánre a Slovenčina v médiách. 111 z jazykových chýb v novinárskych textoch. Pôsobí na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Angažuje sa ako členka Spoločenstva Ladislava Hanusa, združenia mladých katolíckych novinárov Network Slovakia a Fóra pre verejné otázky.

Leave a Reply