Pri príležitosti nedávneho sporu o názov dolnokubínskeho Námestia Jána Vojtaššáka sa znova oživila tlejúca debata o podozreniach z antisemitizmu tohto kandidáta na blahorečenie. Dolnokubínski poslanci minulý mesiac odmietli návrh prokurátora Petra Mihála na premenovanie námestia aj jeho argumentáciu, že biskup Vojtaššák bol predstaviteľom režimu založeného na fašistickej ideológii. Konečné rozhodnutie prenechalo mestské zastupiteľstvo súdu. Spor dvoch diametrálne odlišných interpretácií konania biskupa Vojtaššáka počas vojnovej Slovenskej republiky sa tým však nekončí.
Na túto tému už slovenskí historici vykonali množstvo výskumov, zorganizovali sa konferencie, existujú z nich zborníky, na trhu a v knižniciach sú aj viaceré kompetentné monografie a články, najmä od expertov na túto tému, ako sú Róbert Letz, Peter Olexák, Ľuboslav Hromják, Ivan Chalupecký, Jan Pešek, Ján Hlavinka, Ivan Kamenec. Netreba teda volať po novom preskúmavaní a spracúvaní – treba tieto veci čítať, poznať, aby sme boli argumentačne vybavení a aby sme si mohli vytvoriť vlastný názor.
Lebo inak ostávame zaskočení, keď niekto vytiahne staré nálepky, známe už z čias komunistickej propagandy, keď sa režim, ktorý biskupa Vojtaššáka napokon zabil, usiloval zdiskreditovať ho, a ešte predtým, ako ho uväznil a mučil, chcel od Vatikánu, aby ho stiahol z biskupskej služby. Hlavné argumenty proti Jánovi Vojtaššákovi sú tri: arizácia, udavačstvo a deportácie židov. Poďme sa na ne pozrieť bližšie.
Arizácia sa týka Baldovských kúpeľov, ktoré Spišské biskupstvo kúpilo v roku 1940. Ich majiteľ Ladislav Fried utiekol do Palestíny, a keďže kúpele vlastnil na úver, ktorý nesplácal, banka na ne uvalila exekúciu, nútený správca navrhol kúpu biskupstvu a ono kúpele v dražbe kúpilo a vyplatilo banke dlžobu. Keďže v danom čase sa každé nadobudnutie židovského majetku z právneho hľadiska nazývalo „arizácia“, je tak de iure evidovaná aj táto kúpa, ale de facto zďaleka nešlo o zabratie cudzieho majetku a násilné vysťahovanie právoplatných majiteľov. Biskupstvo nadobudlo kúpele zadlžené a v zlom stave, investovalo do nich asi dva milióny korún, čo bol takmer päťnásobok ich pôvodnej hodnoty (Ladislav Fried ich pred vojnou kúpil za 420-tisíc korún), a biskup Vojtaššák sa neskôr vyjadril, že drahú kúpu ľutuje. Po vojne žiadal Ladislav Fried kúpele naspäť, ale nielenže ich chcel zadarmo, ešte požadoval od Spišského biskupstva pol milióna korún za každý rok užívania. Biskupstvo záležitosť postúpilo súdu, no ten sa už nekonal, lebo prišlo znárodnenie a štát si kúpele privlastnil bez náhrady.
Obvinenie biskupa Vojtaššáka z udavačstva sa týka Alexandra Lörinza zo Spišského Podhradia, čo bol maďarský komunista židovského pôvodu, ktorý Nemcom udal viacerých Židov. Medzi spoluobčanmi mal teda svoju povesť. Zachoval sa výrok biskupa Vojtaššáka zo zasadnutia Štátnej rady, že „ľudia sa rozhorčujú, vraj všetkých Židov pobrali, len táto pliaga je tu“. Je to konštatovanie, ktoré môžeme čítať aj tak, že škoda tých Židov, ktorých pobrali, aj na základe udaní tohto, ktorý je pritom sám Žid a správa sa hnusne. Zároveň je to však pri spätnom pohľade, samozrejme, nešťastný výrok. Historici sa sporia, či prispel k tomu, že do koncentračného tábora v Novákoch odviezli napokon aj Lörinza. Ivan Chalupecký tvrdí, že v čase Vojtaššákovho prejavu už v tábore bol. Prežil a po vojne bol súdený Okresným ľudovým súdom v Levoči za udavačstvo, ale oslobodili ho a je známe, že v novom režime udával ľudí pre zmenu komunistom.
Pôsobenie biskupa Vojtaššáka v spomenutej Štátnej rade súvisí s tretím obvinením – a to z účasti na deportáciách Židov. Štátna rada bola horná komora vtedajšieho slovenského parlamentu zložená zo zástupcov rôznych stavov, Ján Vojtaššák tam zastupoval cirkev a svoje členstvo dôrazne označoval za nepolitické. Rada mala pôvodne na papieri celkom zaujímavé kompetencie vrátane práva zbavovať poslancov mandátu, ale v realite to bol reprezentačný orgán bez výkonných právomocí. O deportáciách Židov rokovala až po ich spustení a nemala na ne dosah. Napriek tomu nemožno prehliadať svedectvá napr. z korešpondencie vatikánskeho chargé d´affaires Giuseppeho Burzia so štátnym sekretárom Vatikánu kardinálom Luigim Maglionom o tom, že Vojtaššák bol v otázke deportácií pasívny. Giuseppe Burzio ho doslova považoval za „šovinistu“, čo sa prejavovalo nielen voči Židom, ale aj voči poľským kňazom v Spišskej diecéze. Historik Róbert Letz však konštatuje, že Burzio Vojtaššáka osobne nepoznal, jeho hodnotenia mal z druhej ruky, podobne aj výroky zo Štátnej rady sú zaznamenané tretími osobami a môžu byť skreslené. Zároveň si treba uvedomiť, že biskup Vojtaššák sa podpísal pod memorandum slovenských biskupov proti Židovskému kódexu, pod všetky pastierske listy biskupov proti deportáciám aj pod návrh Jána Balka za zastavenie deportácií. Známy je jeho list podpredsedovi vlády Alexandrovi Machovi z marca 1943 o ukrutnostiach koncentračných táborov. Vďaka tomuto listu údajne slovenská vláda už neobnovila transporty a neuskutočnila ich plánovanú druhú vlnu. Biskup Vojtaššák mal tieto správy od svojich židovských informátorov viac než rok pred útekom Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu a bol medzi prvými, kto burcovali proti hrôzam vyhladzovacích táborov, ktoré boli pre vtedajšiu spoločnosť nepredstaviteľné a neuveriteľné.
Je teda zrejmé, že zjednodušené nálepky arizátora, udavača a antisemitu majú v prípade Jána Vojtaššáka aj druhú stranu. Nie je spravodlivé búrať sochy hrdinov na základe zbrklého aktivizmu proti otrokárstvu, proti antisemitizmu, proti kolonizácii…, ignorujúc kontext a ducha doby. Nie je správne znovu zavádzať prekrútené naratívy komunistickej propagandy. Ani nie je historicky a filozoficky poctivé nemerať oba zločinné režimy 20. storočia rovnakým metrom: lebo kým na pobúrenie a odsúdenie stačí hoci aj prifabulované spojenie s fašistickým režimom, s predstaviteľmi a šíriteľmi komunizmu sa doteraz nevieme a nechceme vysporiadať. Stačí poukázať na aktuálne plány súčasného predsedu vlády Roberta Fica stavať pomník maršalovi Ivanovi Konevovi, ktorý počas stalinských čistiek v 30. rokoch udával kolegov v armáde, v roku 1956 viedol sovietske vojská proti maďarskému povstaniu atď. Práve tento režim väznil, mučil a zabil biskupa Jána Vojtaššáka. To, či sa tento hrdina viery a čnostného života počas druhej svetovej vojny zachoval aj nesprávne a či sa tým diskvalifikuje, treba skúmať do hĺbky a bez predpojatosti.
Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 23. mája 2025.
Foto: Jakub Lipták/Konzervatívny denník Postoj
