Sedem hodín ráno, všetko sa pomaly prebúdza do nového dňa, ja sedím na zodratej a fakt veľmi vŕzgajúcej stoličke u lekára. Zapozeraná do zošita, zrazu periférne vidím hlavu na hlave pri dverách ambulancie. Nikdy ma to neprestane rozosmievať. Akoby z tých dverí rozdávali 500 eurovky, pritom pani sestrička len zbiera kartičky poistenca. Vždy budem mať za to, že ľudia najviac odkrývajú svoju povahu práve u lekára. Prídu s klapkami na očiach. Dobre, podarilo sa mi podať kartičku poistenca. Zas posledná. Neverím, že sa furt snažím. Vedľa mňa je stále voľné miesto. Väčšinou mám šťastie na starších ľudí, ktorí sa radi rozprávajú, aj keď si želám niekoho, ako som ja. Ticho sedí, pozerá do mobilu, číta si knihu, alebo len tak čaká. Dobre, zariekla som to. Starší pár. Pri pohľade na nich naozaj silno dúfam, že nebudem raz tak otravná. Veď ja to nemyslím v zlom, ale už ma asi 4 krát drgla pri hľadaní mandarínky v kabelke a potom stihla zavolať synovi, že v poriadku dorazili, a že včera na obed nevarila, lebo dojedali zbytky. Keby som mohla, hneď si dám slúchatka, ale u lekára sa to fakt nehodí. Ak je však niečo čo mi fakt nie je po chuti, je to, keď sa mi niekto prihovára a chce sa silou mocou rozprávať. Prečo by sa mi mal spovedať cudzí človek, to nedáva logiku. Nech sa pre mňa za mňa porozpráva doma s rodinou alebo s kamarátmi. No nie? Nezvykne mi byť po odbratí krvi blbo, ale ďakujem bohu za tú vodu v kabelke, ktorú som si takmer ani nekúpila a za hroznový cukor. Inak, asi každá žena má v kabelke taký priečinok, v ktorom sú tie vecí, ktoré sa normálne nepoužijú, ale keď ich nutne potrebuje, sú spásením. Inak, mala by som si upratať v kabelke. Pri čakaní u lekára mi vždy vybuchne hlava myšlienkami, čo všetko by som mala. Potom na to aj tak samozrejme zabudnem. Klasika. Neverím, že počujem moje meno, až sa to zdá ako sen, iba že nie je. Som na rade.
