Hojdačka kultúrnej vojny sa nezadržateľne kýve. Pred mesiacom kvôli ústave plakali liberáli a smiali sa konzervatívci, teraz je vďaka rozhodnutiu Európskeho súdneho dvora o uznávaní homosexuálnych manželstiev v Poľsku, ale aj všade inde v únii kyvadlo na opačnej strane.
Krátka rekapitulácia: Súdny dvor Európskej únie 25. novembra rozhodol, že Poľsko musí uznať manželstvo dvoch mužov uzavreté v Nemecku. Toto rozhodnutie sa vzťahuje aj na všetky ostatné krajiny únie. Znamená to, že krajiny, ktoré rovnakopohlavné manželstvá vo svojom právnom systéme nepoznajú, musia takéto páry so zahraničným sobášnym listom zapísať na matrike. Takýto manželský zväzok sa však uznáva iba na účely európskeho práva, nie vnútroštátneho. Netýka sa teda klasických otázok dedenia, adopcie, nahliadania do zdravotnej dokumentácie a pod. Týka sa slobody pohybu a podnikania. Zároveň platí, že krajiny nemusia prijať inštitút rovnakopohlavného manželstva do svojho právneho systému a uzákoniť ho; toto rozsudok neprikazuje.
Prikazuje však UZNANIE manželstva a jeho – ľudovo povedané – opapierovanie, teda priznanie symbolického významu. Navyše, takéto uznávanie rôznorodých zväzkov, ktoré v niektorej členskej krajine získajú punc manželstva, do budúcnosti logicky znamená aj uznávanie napríklad mnohoženstva alebo modernej polyamórie, čiže viacosobových zväzkov praktizujúcich tzv. voľnú lásku.
Nehovoriac o tom, že ani rozlíšenie medzi uznávaním zväzku na účely európskeho práva a jeho neuznávaním na účely domáceho práva nemusí byť veľkou útechou v súčasnej situácii fluidnej hranice medzi týmito dvoma typmi práva. Tá sa rozvoľňuje obzvlášť v posledných rokoch, keď si európske súdy vykladajú svoje zverené kompetencie veľmi široko a doslova si samy udeľujú ďalšie a ďalšie právomoci, hoci im na počiatku štátmi vstupujúcimi do únie neboli nijako zverené. To komplikuje aj skladba Európskeho súdneho dvora, kam sa sudcovia dostávajú cez neprehľadné rozhodovanie úradníckej komisie, bez dosahu volených politikov – na rozdiel napríklad od Spojených štátov amerických, kde sudcov priamo menujú volení politici. Popri Európskom súdnom dvore, ktorý funguje pri Európskej únii a sídli v Luxemburgu, máme ešte Európsky súd pre ľudské práva pri Rade Európy, ktorý sídli v Štrasburgu. Oba sú v súčasnosti výrazne progresívne naladené a čelia kritike konzervatívnych politikov, najmä zo strednej a východnej Európy a z Talianska.
Jeden zo základných sporov medzi európskymi súdmi a členskými štátmi únie alebo Rady Európy sa týka vzťahu nadradenosti a podradenosti európskeho a domáceho práva. Európske inštitúcie presadzujú názor, že európske právo je vždy nadradené, a to aj nad ústavné právo jednotlivých štátov, kým viaceré národné ústavné súdy – vrátane napríklad nemeckého – presadzujú výklad, že vnútroštátne ústavné právo má v niektorých otázkach prednosť. Tieto otázky boli od začiatku vymedzené na všetko, čo nebolo zo strany členských štátov explicitne prenesené na európske inštitúcie. To sa však v rámci už spomínaného samo-rozširovania európskych kompetencií postupne zahmlievalo a vyvíjalo smerom k zvyšovaniu právomocí nadnárodných súdov. Táto otázka ostáva otvorená a nie je ani tak ľahko uzatvoriteľná, lebo je to záležitosť rokovania, dohody a politického rozhodnutia. Neexistuje nikto tretí, nadradený, kto by nadiktoval riešenie. Do tohto kontextu je vsadená aj nedávna novela slovenskej ústavy s jej dôrazom na suverenitu v otázkach národnej identity – akékoľvek ústavné články môžu byť bezzubé, ak za nimi nebude stáť sebavedomé, kompetentné a o ďalších európskych partnerov opreté argumentovanie a konanie.
Jedným z výrazných pohybov, ktorý rozhodnutie Európskeho súdneho dvora o homosexuálnych manželstvách v Poľsku sprevádzal, bol jasot progresívne naladených politikov, novinárov, občanov. Tešili sa, že vyhralo to, čo oni vnímajú ako ľudské právo, ako krok k citlivému zaobchádzaniu s príslušníkmi menšín, ktorí tiež túžia po uznaných a podporovaných partnerských zväzkoch so všetkým, čo k tomu patrí. V poriadku, debata o dobre (človeka aj spoločnosti) spadá pod inú tému. Tentoraz si všimnime niečo iné, zdanlivo okrajový aspekt: progresívci oslavovali nielen samotné rozhodnutie, ale vítali aj to, že ho vykonali nikým nevolení euroúradníci. Výstižne to vyjadril český politik Matěj Ondřej Havel, predseda strany TOP 09, vo vete, ktorá sa medzičasom stáva okrídlenou: „Vďaka za nikým nevolených úradníkov z Bruselu!“ Pripomína to naše slovenské diskusie po prijatí novely ústavy, keď v liberálnych médiách zaznievalo, že čím viac kompetencií by mala Európa, tým lepšie, aspoň by sme boli chránení pred excesmi našich domácich neschopákov.
Zároveň veľa počúvame o tom, že títo domáci neschopáci podrývajú liberálnu demokraciu. Možno, ale nabudúce môžu práve vďaka tej demokracii nebyť zvolení. To je určite demokratickejšie aj liberálnejšie, ako im rozhodovať poza chrbát cez nevolené inštitúcie. Progresívne nadšenie z rozhodovania nevolených úradníkov preto odhaľuje o bojovníkoch za liberálnu demokraciu azda viac, ako by sami chceli. Ukazuje, že väčšmi než na tej demokracii im záleží na tom „liberálnom“. Keď to inak nejde – aj bez demokracie.
Natíska sa teda otázka: kto tu vlastne ohrozuje liberálnu demokraciu?
Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 5. decembra 2025.
Ilustračný obrázok: Gemini
