Po dvoch rokoch ostrej vojny medzi Izraelom a hnutím Hamas v pásme Gazy sme sa tento mesiac mohli tešiť z informácie o prímerí. Pomohol ho vyrokovať americký prezident Trump a začalo platiť 10. októbra, takmer presne dva roky od veľkého teroristického útoku Hamasu na mladých účastníkov hudobného festivalu v Izraeli. Palestínčania 7. októbra 2023 zabili 1 200 civilistov a 251 ich odvliekli do zajatia. Vďaka mierovej dohode vracajú zvyšných 20, ktorých ešte nezabili…
Bezprecedentná brutalita si vyslúžila tvrdú odpoveď a Izrael postupne, hoci je to on, kto sa bráni, resp. odstrašujúcou odvetou sleduje zaistenie bezpečnosti svojich obyvateľov do budúcnosti, čelí čoraz silnejšej kritike za nemiernu krutosť, veľmi vysoký podiel civilných obetí a živenie vojny bez záujmu o jej ukončenie. Na Západe sa posilnilo propalestínske hnutie a súčasťou progresívno-liberálnych presvedčení sa stali tézy o tom, že Izrael utláča Palestínčanov, diskriminuje ich v režime apartheidu, ba pácha na nich genocídu. Stabilným miestom propalestínskej podpory a propalestínskych protestov sú univerzitné campusy v západnej Európe aj v Amerike. Židovských študentov musí miestna administratíva chrániť pred šikanou a lynčom. Aj u nás na Slovensku silnejú hlasy tohto druhu, napríklad na opozičných demonštráciách. Dúhové a palestínske vlajky vejú vedľa seba ako symbol solidarizovania s utláčanými menšinami.
Kľukaté dejiny izraelsko-palestínskeho konfliktu určite nemožno vtesnať do tohto komentára. Sú o nich popísané seriózne rozsiahle analytické články, ktorým je v týchto dňoch určite užitočné venovať čas a pozornosť – aby sme sa aspoň trochu zorientovali a posudzovali dianie menej povrchne a emotívne.
Historický Izrael, ktorý poznáme z Biblie, rozprášili Rimania v 2. storočí po Kristovi. Judeu vtedy premenovali na Syriu Palaestinu, aby ani názov krajiny nepripomínal židovský národ. Židia sa vtedy rozpŕchli po svete a takmer 2 000 rokov žili v diaspóre. Obzvlášť veľa sa ich usadilo napr. na území Poľska a Ruska, lebo tam kedysi zasahoval Poľsko-litovský štát, kde mali priaznivé podmienky bez prenasledovania. Koncom 19. storočia ruský a poľský antisemitizmus, ale aj iné faktory povzbudili moderné židovské prisťahovalectvo na územie Palestíny. Sionistické hnutie tam za peniaze zo zbierok skupovalo pôdu od tureckých a arabských veľkostatkárov. Po prvej svetovej vojne, keď sa rozpadla Osmanská ríša a územie spadlo do britskej správy, tam Židia žili v desiatkach tisícov.
Už medzi vojnami sa začali prejavy odporu miestnych Arabov a po druhej svetovej vojne vypukla otvorená občianska vojna. Medzinárodné spoločenstvo preferovalo riešenie vo forme dvoch štátov: palestínskeho a izraelského. To však od začiatku zlyháva na nároku radikálneho krídla na oboch stranách na „celú Palestínu“. Preto sa riešenie dvoch štátov nepodarilo v roku 1948, po skončení britského mandátu, a odvtedy sa na palestínskom území stále opakuje ten istý vzorec: arabské štáty sa spoja, zaútočia, Izrael sa bráni, zvíťazí a získa ešte viac územia. Takto postupne obsadil napr. pásmo Gazy, Západný breh Jordánu, Golanské výšiny. Tieto územia okupuje, ony sa pre rôzne obmedzenia prepadli do nezamestnanosti, extrémnej chudoby, žijú iba vďaka humanitárnej pomoci Európskej únie a Spojených štátov. Aj tú korupčne rozkrádajú miestni správcovia. Rastie tam frustrácia, nenávisť, terorizmus – naň reaguje izraelská odveta – a problém sa ďalej zacykľuje…
Ak sa na jednej či druhej strane nájdu zmierliví politici, zintenzívnia aktivitu aj tí radikálni. Keď v 80. a 90. rokoch rokovali Jásir Arafat s Jicchakom Rabinom a smerovali k riešeniu, na palestínskej strane vznikol v roku 1987 Hamas s heslom „celá Palestína pre Arabov!“ a „vyhubenie všetkých izraelských Židov!“. Premiéra Rabina zastrelil v roku 1995 mladý fanatický Žid. Potom sa k moci prvýkrát dostal súčasný premiér Benjamin Netanjahu, ktorý po prestávke vládne od roku 2009 vkuse a posúva sa čoraz väčšmi k autoritárskemu režimu a k nekompromisným riešeniam v štýle náboženskej pravice.
Benjamin Netanjahu si už v 70. rokoch ako mladý izraelský dôstojník a zároveň americký študent všímal, že jeho krajina stráca podporu západnej verejnosti. Izrael sa čoraz väčšmi vnímal ako ten silnejší, a teda utláčajúci z pozície militantnej veľmoci, kým Palestínčania vzbudzovali súcit. Tento konflikt je naozaj asymetrický – počet obetí na jednej a druhej strane je veľmi odlišný, ale nie preto, že by Palestínčania nechceli zabíjať viac Židov, ale preto, lebo Izrael je omnoho vyspelejší a oveľa viac chráni vlastných civilistov. Hamas si z tých svojich, naopak, robí živé štíty.
Tragická situácia nahráva radikálom na oboch stranách. Ale ak sa Izrael svojou presilou posúva až na hranicu, alebo za hranicu vojnových zločinov, neospravedlňuje to nekritické fandenie druhej strane. Konflikt je príliš spletitý, aby sme našli jednoduché riešenia – po takmer sto rokoch rokovaní a prímerí, keď riešenia nenašli naozajstní znalci problému. Čestnejšie je priznať, že o tom vieme primálo, a nestavať sa vo verejnej debate horlivo na jednu stranu. Tí, ktorí berú do ruky palestínsku vlajku, na hlavu si dávajú tzv. kefíju a kričia chytľavé heslo „From the river to the sea!“ – čiže štát pre Palestínčanov od Jordánu až po Stredozemné more –, si totiž možno neuvedomujú, že „k moru“ znamená cez pôvodný Izrael, a teda za cenu vyhubenia Židov a zničenia Izraela. Netreba si zakrývať oči pred tým, že presne toto má za cieľ islamský džihád a každý terorista, ktorý bodá ľudí v izraelských autobusoch alebo sa odpaľuje na izraelských trhoviskách. S heslom „mŕtvy Žid, dobrý Žid“.
A ešte jedna myšlienka sa natíska. Že progresívne sympatizovanie s islamom a nenávisť voči judaizmu má aj náboženský kontext. Boh Židov a kresťanov, ktorý sa zjavil svetu cez Abraháma a dal ľuďom svoj Zákon dobrého života, nemá medzi súčasnými liberálmi práve veľa sympatizantov… Možno je tento transcendentný rozmer celého konfliktu podvedomý, ale nebolo by prekvapivé, keby bol skutočný.
Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 31. októbra 2025.
Ilustračný obrázok: Novinky.cz
