Skip to main content

V domácej slovenskej politike v týchto dňoch asi nie je pálčivejšia téma než výpovede lekárov a stav nášho zdravotníctva. Extrémny nátlakový prostriedok výpovedí má vláda – ale aj chudák pacient – na stole vo veľmi krátkom čase už druhýkrát. Len v roku 2022 lekárske odbory vyrokovali v podobne napätej situácii rapídne zvýšenie platov a množstvo ďalších bodov na ozdravenie slovenských nemocníc. Prečo teda nie je pokoj? Odpoveď je jednoduchá: plnenie memoranda sa zanedbávalo a táto vláda ho v rámci konsolidácie pred troma mesiacmi porušila explicitne a drastickým spôsobom.

To vyburcovalo lekárov ku kolektívnemu rozhorčeniu. Treba uznať, že dosiahnuť kolektívnu vzburu voči vedeniu na akomkoľvek pracovisku je raritné a musia byť na to veľmi vážne dôvody. Ľudia vo všeobecnosti neradi vystupujú zo svojej komfortnej zóny, všetci máme tendenciu sa radšej prispôsobiť a – ako sa hovorí – ťahať káru, kým sa to ako-tak dá. Aj lekári v rozhovoroch, ktoré teraz môžeme v rôznych médiách čítať, hovoria, že táto situácia im spôsobuje veľký stres, obzvlášť v predvianočnom období, keď je človek nastavený na stíšenie; sú pod tlakom manažmentu, aby výpovede stiahli, niekde im zamedzili cirkuláciu potrebnú k atestácii, niekde im zatrhli konferencie a kongresy, alebo dokonca zakázali operovať. Napriek tomu odolávajú.

Ako sami vysvetľujú, považujú tento prostriedok za posledný, ktorý ešte dokáže vyburcovať vládu k riešeniu problémov v zdravotníctve. Tie sú systémové a ich analýza by na tomto mieste zabrala priveľa času a pravdepodobne by aj tak bola laikovi málo zrozumiteľná. V skratke však možno vyzdvihnúť spomedzi aktuálnych požiadaviek okrem vzdelávania mladých lekárov a okrídleného „DRG“, čiže diagnostického klasifikačného systému, najmä platobné toky od poisťovní do nemocníc. Tie sú dlhodobo katastrofálne nespravodlivé. Ministerstvo ich však odmieta riadiť zhora a ponecháva nemocnice napospas svojvôli poisťovní.

Kto tieto nedostatky vidí najlepšie, sú práve lekári. Nemala by to byť ich vec, systém by mal fungovať mimo nich a mal by im umožňovať čo najlepšie vykonávať svoju prácu a rozvíjať svoje zručnosti, ale deje sa opak. Mnohých to unavuje a demotivuje a aj teraz zaznievajú hlasy, že odbory s doktorom Petrom Visolajským na čele sú jedna z mála inštancií, ktoré ešte majú víziu, energiu a odhodlanie. Samozrejme, lekári by mohli odísť z nemocníc do ambulancií, do súkromných nemocníc alebo do zahraničia. Na šťastie pacientov im však očividne nejde iba o seba.

Dôkazom toho sú aj nadčasy a nočné služby. Keďže v nemocniciach je primálo lekárov, dávno majú naplnenú zákonnú povinnosť a v záujme fungovania oddelení slúžia dobrovoľne mnoho hodín nad jej rámec. Preto keď ich minister vnútra nazve teroristami a vláda ich zákonom núti pracovať pod hrozbou väzenia, strácajú ochotu takto dobrovoľnícky zachraňovať nefunkčný systém a tento týždeň mnohí podali aj výpovede z nadčasov.

Svedčí to o kolapse komunikácie medzi vládou a lekármi. Táto vláda sa pritom netají tým, že zdravotníctvo nie je jej prioritou. Premiér Róbert Fico ho doslova vyhlásil za tému, ktorá sa ho netýka. Jeho víťazná a najsilnejšia strana nemala o tento rezort záujem a prenechala ho Hlasu. Celý prvý rok vládnutia sústredila vláda energiu do reformy trestného práva, rušenia Špeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry – akoby zabezpečenie beztrestnosti niekoľkým ľuďom bolo najakútnejším problémom fungovania štátu. Teraz ide v konflikte s lekármi na hranu, na akú sa nedostala ani Dzurindova, ani Radičovej, ani Hegerova vláda, a snaží sa ľudí presvedčiť, že lekárom ide o nejakých 62 eur, o ktoré ich obrala konsolidácia.

Je to nízka hra na strunu závisti a podcenenie občanov, ktorí si dobre pamätajú predražené cétečká v Piešťanoch, v Košiciach a inde, predraženú nemocničnú stravu v Trenčíne, Banskej Bystrici, Poprade a Trnave, fiktívny ozdravný plán od kotolníka v Žiline, zmluvy Všeobecnej zdravotnej poisťovne so slávnou „tetou Ankou“, fiktívne upratovacie služby, povestné rodinkárstvo niekdajšieho podpredsedu strany Smer Pavla Pašku, divný záchranársky tender Richarda Rašiho a mohli by sme pokračovať lineárnymi urýchľovačmi, pozemkami pod heliport, vakcínami proti prasacej chrípke… To všetko sa dialo za vlád Róberta Fica.

Nič nenasvedčuje tomu, že by sa v tomto štýle teraz nechcelo pokračovať. Na priamy a citeľný úkor každého z nás. Nie je správne, aby za to trpeli tí, ktorí sa rozhodli na problémy poukázať – aj za cenu vlastného pohodlia a osobného zabezpečenia. Naopak, protestujúci lekári si zasluhujú (aspoň morálnu) podporu.

Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 20. decembra 2024.

Foto: Flickr.com

Autor

  • Terézia Rončáková

    Prof. Terézia Rončáková, PhD., (nar. 1980 v Žiline) po skončení štúdia žurnalistiky na FF UK v Bratislave (2002) pôsobila ako novinárka v tlačovej agentúre SITA, v Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Súčasne obhájila dizertačnú prácu na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2006). Habilitovala sa na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (2012) a inaugurovala na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2023). Vedecký záujem sústredí na vzťah náboženstva a médií a na žurnalistickú žánrológiu. Je autorkou trilógie Prienik náboženského a publicistického štýlu I, II, III (Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom, Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom, Môže cirkev hovoriť mediálnym jazykom?), monografií Súčasné žurnalistické žánre a Religious Messages in the Media: Mission Impossible? a učebníc Žurnalistické žánre a Slovenčina v médiách. 111 z jazykových chýb v novinárskych textoch. Pôsobí na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Angažuje sa ako členka Spoločenstva Ladislava Hanusa, združenia mladých katolíckych novinárov Network Slovakia a Fóra pre verejné otázky.

    View all posts
Terézia Rončáková

Prof. Terézia Rončáková, PhD., (nar. 1980 v Žiline) po skončení štúdia žurnalistiky na FF UK v Bratislave (2002) pôsobila ako novinárka v tlačovej agentúre SITA, v Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Súčasne obhájila dizertačnú prácu na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2006). Habilitovala sa na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (2012) a inaugurovala na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2023). Vedecký záujem sústredí na vzťah náboženstva a médií a na žurnalistickú žánrológiu. Je autorkou trilógie Prienik náboženského a publicistického štýlu I, II, III (Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom, Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom, Môže cirkev hovoriť mediálnym jazykom?), monografií Súčasné žurnalistické žánre a Religious Messages in the Media: Mission Impossible? a učebníc Žurnalistické žánre a Slovenčina v médiách. 111 z jazykových chýb v novinárskych textoch. Pôsobí na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Angažuje sa ako členka Spoločenstva Ladislava Hanusa, združenia mladých katolíckych novinárov Network Slovakia a Fóra pre verejné otázky.