Ružomberská stanica je skutočne čarovným miestom. Svojou jedinečnosťou dokáže konkurovať aj tej Vrútockej. Ide totižto o dokonalý príklad multikultúrneho centra, spájajúceho ľudí z rôznorodých oblastí.
Azda najpočetnejšou skupinou, ktorá sa tu sústreďuje, sú odborníci v oblasti kvalitného alkoholu zo staničného bufetu. Niektorí ľudia ich nazývajú otravnými alkoholikmi, či povaľačmi, no podľa mňa si takéto pejoratívne označenia rozhodne nezaslúžia. Takíto ľudia si jednoducho neuvedomujú dôležitosť ich práce.
Od skorých ranných hodín degustujú a vedú hlboké duchaplné debaty. Dokážu filozofovať aj bez titulu z Katolíckej univerzity. To dá človeku a jeho mozgovým bunkám poriadne zabrať. Môže sa stať, že budú od vás žiadať dobrovoľný príspevok pre ďalší chod ich spoločenstva. Bez peňazí sa v dnešnej spoločnosti fungovať nedá.
Na Ružomberskej stanici sa stretávajú tiež obyvatelia národnostnej menšiny. Myslím si, že v budúcnosti sa pokojne môžu stať aj väčšinou. Kedysi sem pricestovali z teplejšej klimatickej oblasti, preto sú opálenejší ako my. Prišli sem, za lepšou prácou a tejto myšlienky sa držia už celé generácie. Často sa spolčujú s vyššie spomínanou skupinou. Uvedomujú si, že v jednote je sila a preto je veľmi ťažké stretnúť ich osamote. Pohybujú sa v menších ale aj väčších skupinách. Vyznačujú sa vlastným jazykom, no radi ho kombinujú aj s tým naším. Večne sršia niekedy až ostrejším humorom, ktorý však treba brať s rezervou.
Krásnym spestrením sú „podivíni“ zo strednej umeleckej škole. Poznávacím znamením sú najmä farebné vlasy, piercingy a zvláštne originálne outfity. Mesto Ružomberok môžeme pokojne považovať za mesto umenia. Nachádza sa tu galéria Ľudovíta Fullu, ktorú spomínaní „podivíni“ už musia poznať ako vlastné topánky.
A ako je to teda s tým Fullom? Priekopníkom moderného umenia rozhodne bol, no niekedy mám pocit, že bol moderný až natoľko, že nemám kapacitu na to, mu porozumieť. Fulla je taký náš slovenský Picasso. Bol to šikovný chlapík, ktorý sa hlásal k nášmu krásnemu slovenskému folklóru a to je prinajmenšom sympatické.
Samostatnú kapitolu tvoria boháči, ktorí sa neznámych dôvodov rozhodli združovať v okolí stanice. Tvrdia, že na účte majú státisíce, že ich synovia sú profesionálni futbalisti hrajúci za Manchester United, a že Ružomberok je pod ich úroveň. Potom ich denno-denne stretávate v staničnom bufete s poldecákom v ruke už o ôsmej ráno a vyzerajú akoby vyšli krave z pysku. O chýbajúcich zuboch ani nehovoriac. Niečo tu jednoducho nesedí. Prečo sa ich slová nezhodujú s ich vizuálom a spôsobom života?
Potom mi to došlo. Aj napriek množstvu peňazí na účte a precestovanému svetu zostali stáť pevne na zemi. Rozhodli sa nestratiť kontakt s realitou, a to je skutočne úctyhodné. Treba si z nich brať príklad.
