Komentátor mienkotvorného denníka SME prestrelil. Spoločne s Cynickou obludou si na Twitteri vytvorili fiktívneho nepriateľa – Simonu Magušinovú.
Nasledujúci text píšem ako ateistka so sklonom k liberalizmu a bez sklonu počúvať Simonu Martausovú (Magušinovú). Je mojím presným opakom vo vierovyznaní aj v hudobnom vkuse. Kde sa však začínajú a kde končia hranice hudobnej recenzie či komentára?
Vyjadrovanie Tkačenka na jeho sociálnych sieťach prekvapilo konzervatívne médiá, potešilo dezinformačné a znepokojilo mienkotvorné. Infovojna novinárov označila ako liberálnu lúzu a ich počin vyhodnotil ako extrémizmus. Témy sa chytili aj Hlavné správy či Zem a vek (pre nich odrazu urážka nie je prejavom slobody prejavu). Tkačenko výborne nahral opozičným médiám. A tak sa prizeráme, ako jeden na druhého ukazuje prstom, kým pred vlastným prahom upratané nemá.
„Taká vec. Už niekto napísal hanopis na Simu Martausovú alebo to zas budem musieť urobiť ja?“ začína podpichovaciu debatu na Twitteri Tkačenko. Doposiaľ sa venoval politickým témam, no znenazdajky ho zaujíma aj kultúra. Komentátor svoju „recenziu“ ďalej dopĺňa: „Spustnutý ženích. To mi pripomína môj obľúbený paragraf Trestného zákona, ktorý postihuje rodičov, ktorí svojim deťom umožnia viesť záhaľčivý spôsob života a tým ich vystavujú nebezpečenstvu spustnutia. Ergo by ju mohli zašiť a aspoň by sa zastavila nová produkcia.“
Od objektivity majú tieto slová ďaleko. Samozrejme preto, že ide o jeho súkromný profil. Statusy však súkromné nie sú, tobôž debata, do ktorej sa pridal aj autor satirických obrázkov Rado Ondřejíček alias Cynická obluda. Polievočku nenávisti okorenil ešte viac vyjadreniami, že Martausová je kresťanka a preto je postihnutá. Od autora s takým menom by sme to mohli čakať, no predsa to bolo priveľa.
Kauza sa nám môže zdať nafúknutá, no ak sa chceme pridržiavať etických kódexov, obzvlášť novinárskych, verejná debata je na mieste. Ide predsa o základné princípy novinára, citujem: „Pre prácu novinára sú prvoradé hodnoty osobnej slobody, spravodlivosti a slušnosti. Vo svojej práci sa snaží o presadenie týchto hodnôt v spoločnosti.“ Odhliadnuc od toho, ako veľmi sa mu hudba Martausovej nepáčila, jeho prioritou bolo zachovať si princípy slušnosti. Aj zlá muzika sa dá okomentovať s rešpektom a úctou voči autorovi.
Najviac zarážajúce je, že sme sa nedočkali Tkačenkovho ospravedlnenia. Naopak, vo svojich ďalších vyjadreniach sa zahral na obeť. Pričom sa jeho správanie nelíšilo od správania poslanca Tarabu, ktorý verejne zosmiešňoval prezidentkinu dcéru Emu. Verejnému lynču, aj zo strany mienkotvorných médií, sa nevyhol. Dovolím si povedať, že komentátorove vyjadrenia boli ďaleko horšie.
Denník SME si ako jeho zamestnávateľ netrúfol na odsúdenie jeho činov a šéfredaktorka zverejnila vlažné ospravedlnenie. Dokonca aj Cynická obluda mala oveľa viac guráže na priznanie si chyby. Nech už to berieme akokoľvek, či už urážku náboženstva, ženy alebo hudby, ktorú môže niekto milovať. Žiaden novinár, ktorý sa tvári ako mienkotvorný, by nemal spadnúť na dno svojich vyjadrovacích schopností. Pretože práve internetová kultúra z nás robí polarizovanú spoločnosť. Snažme sa vstúpiť si do svedomia, rešpektovať druhého a vyhnúť sa tejto nekultúrnej kultúre.
