Michal Vašečka je významný slovenský sociológ a odborne sa zameriava na etnické, rasové a migračné štúdiá, ako aj otázky populizmu, extrémizmu a občianskej spoločnosti. Ako docent pôsobí na Paneurópskej vysokej škole a tiež Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Poznáme ho aj z televíznej obrazovky, kde komentuje a hodnotí dianie v našej spoločnosti. Oslovili sme ho, aby sa pre ZUMAG vyjadril k téme dopadu koronavírusu na školstvo.
Ako hodnotíte rok s koronakrízou z pohľadu pedagóga a sociológa?
Koronakrízu sme nikto nečakali, aj keď cynicky treba povedať, že sme mali čakať. Rôzne epidémie sa objavujú s približne 20-ročným intervalom. Veľkú celosvetovú pandémiu svet nezažil v podstate 100 rokov od španielskej chrípky a my ako ľudstvo sme tak spyšneli, že sme stratili akúkoľvek pokoru. Uverili sme v svoje technologické možnosti a v silu vedy, a nepripúšťali sme si, že by niečo také mohlo prísť.
Zmenilo sa veľmi veľa a nikto po tých 15 mesiacoch, a ono to ešte nekončí, nevychádza z pandémie úplne nepoškvrnený a bezproblémový. V tom je zvláštny egalitárny charakter pandémie. Zasahuje všetkých, nevyberá si ľudí podľa toho, akú majú pozíciu v stratifikačnom rebríčku.
Ja, ako človek z akademickej sféry, tak samozrejme, že som si to tiež “užil“. Z nášho pohľadu my sme museli všetci do online učenia investovať dvojnásobok práce. Objektívne to bolo veľmi náročné a aby to bolo lepšie, tak študenti z toho mali ďaleko menej. To je taký nepríjemný efekt toho, že vy dvakrát viac musíte pracovať, dvakrát viac sa narobíte, ale študeti z toho majú dvakrát menej.
Nie je to nič moc a je mi úplne jasné, že to je iba jedna stránka mince. Druhá sú sociálne kontakty, sociálny kapitál. Čím je človek starší, tak tým mu rýchlejšie beží čas. V tomto zmysle mladí ľudia si to odniesli asi najviac, pretože obdobie keď máte 15 až 25 rokov, to je obdobie kedy na každom dni záleží. Každý deň je dôležitý.
Zrazu vaša generácia to schytala v plnej nahote a čas sa zastavil. Všetci sa mohli ukľudňovať, že môžu si urobiť poriadok v životoch, urobiť si poriadok vo fotkách, poriadok v počítači, niektorí poriadok v hlave, ale to sa vyčerpalo po nejakom čase. Všetci viac alebo menej trpeli.
Čo nám koronavírus ukázal o našom vzdelávacom systéme?
Tu budem celkom pesimistický, lebo vždy môžem začať jemne optimisticky, že vzdelávací systém, ktorý sa reformuje veľmi náročne, a nepovieme nič nové, Slovensko v tom zrovna nie je veľký priekopník, tak zrazu bolo nevyhnutné prejsť veľmi rýchlo do online systému.
V prvej vlne minulý rok väčšina škôl toho nebola schopná, či už na úrovni základných, stredných alebo vysokých škôl. V prípade vysokých dokonca tie dáta máme. Plnohodnotne bol ten semester odučený asi na 10 percentách katedier, čo je naprosto strašidelné číslo. Ja, to ako človek, ktorý učím na BISL-E (Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií), ktorá ide na amerických princípoch, tam nebol žiaden výpadok. Okamžite sa zareagovalo a semester sa skončil, ako keby sa ani nič nedialo.
Je faktom, že kvalita učenia online je veľmi rozdielna. Bez kritičnosti nejakej prehnanej prečítať niečo žiakom na základnej, strednej škole online, to nie je veľmi výučba. To nikam nevedie. Aj je faktom, že najmä na základných školách sa učí veľmi ťažko. Ako chcete naučiť deti písať online? To je proste nezmysel, samozrejme, že to nejde. Ale je faktom, že vysoké školy potom zareagovali. Ja sa trošku bojím, že síce tá výučba prebiehala. Ja mám s tým skúsenosť, že som sa narobil, ale robil som to poctivo. Narobil som sa viac, ako kedykoľvek inokedy.
Ale potom som začal sledovať, že mnohé školy, a dokonca aj tie, ktoré si o sebe myslia, že sú prestížne, požiadali svojich pedagógov, aby nahrali svoje prednášky a aby ich mali hotové do budúcna. A teraz ich netrápi, či na jeseň sa budú školy otvárať plnohodnotne, alebo iba čiastočne v nejakej hybridnej forme, pretože oni to už majú nahraté. Ale to je problém, lebo ak teda niekto si predstavuje ďalšie fungovanie napr. vysokoškolského štúdia tým spôsobom, že nejaký učitelia prečítajú učivo, no tak to si myslím, že sa veľmi pomýlil. Pretože ak sme sa dostali do tejto fázy, tak so všetkou brutalitou hovorím, že rôzni, miestni odborníci nemajú absolútne žiadnu šancu držať krok s tými najlepšími z Harvardu, Pricetonu a Yale. Tie prednášky sú na webe tiež. Čiže nie je jediný dôvod, aby nejakí miestni ľudia z malých slovenských miest si mysleli, že je to postačujúce.
Vy ako študenti nemáte jediný dôvod nenahradiť ľudí, ktorí rozhodne nekopú svetovú extraligu. Ja ich nespochybňujem, je to slušná úroveň v mnohých prípadoch, ale to nie je svetová úroveň. A nahradení tými najlepšími z najlepších. To znamená ľuďmi z Harvardu, Yale a Pricetonu. Takže tu sa ukazuje, že máme isté limity v rozmýšlaní o budúcnosti.
No a pochopitelne, že pandémia urýchlila aj nevyhnutné, potrebné plánované reformy na ministerstve školstva. Tam na tom robí niekoľko ľudí, ktorí predtým sa nemali šancu k tomu dostať pri iných vedeniach. Či ím to vydrží, či sa to uplatní, mám svoju skepsu, ale je faktom, že všetci si začali uvedomovať, že jednoducho je to absolútne nevyhnutné. Pandémia v tomto zmysle neotvorila tie problémy, ale ona ich obnažila. A to pandémie robia, že ony skôr vyzlečú do naha situáciu a ukážu, že kráľ je nahý. A toto presne sa stalo na Slovensku, že zrazu sa ukázalo, že vzdelávanie je nahé.
Čo nám chýba v školstve?
Chýba nám toho strašne veľa. Nie je dôležité školstvo a škola. Je dôležité vzdelávanie a proces vzdelávania. Na rozdiel od minulosti, doslova každým rokom, sa stenčuje množstvo vedomostí, ktoré študenti, žiaci, mladí ľudia dostávajú v škole. Keď sa človek vráti o 100 rokov dozadu, tak napr. na Slovensku málo vzdelaní, alebo častokrát negramotní rodičia, roľníci sa svojim deťom mohli snažiť vypestovať nejaký typ kultúrneho kapitálu, odovzdať morálne hodnoty, alebo naučiť ich možno nejaké technické zručnosti, ale inak im veľa informácii o svete nedali, pretože ich sami nemali. Preto škola bola tak kľúčová.
Dnes vaša generácia získava v škole už menšiu časť informácii o tomto svete. Škola si to stále ako keby nechce uvedomiť, že je dinosaurom. Inými slovami, za takýchto okolností budúcnosť školy a školstva je veľmi problematická. Budúcnosť vzdelávania je veľkolepá. Len teraz je otázka, že ako aj na rôznych úrovniach neformálneho, neinštitucionalizovaného alebo iba málo inštitucionalizovaného systému vzdelávania ako to vlastne rozvíjať v 21. storočí dopredu.
Keď sa pýtame čo nám chýba v školstve, tak je to pochopenie, že svet sa paradigmálne zmenil úplne a tým pádom sa aj paradigmálne, to znamená úplne od podlahy, musí zmeniť aj samotné školstvo. Niektorí to stále nepochopili, že jednoducho treba akceptovať zmeny, ku ktorým došlo. Došlo k zmenám v tom zmysle, že spoločnosť sa dostala z fázy moderny do postmoderny, z industriálnej fázy sme sa dostali do postindustriálnej, z optimistickej do postoptimistickej. Jednoducho my sa dostávame do štádia spoločnosti, s ktorou nikto nemá veľmi skúsenosť, ale vieme približne aké sú výzvy. A školstvo je tak silne v centralizovanom systéme, ako je Slovensko, jednoducho obrovský moloch, ktorý je ťažké presmerovať na inú koľajnicu. Toto nám chýba v slovenskom školstve a nie len v slovenskom. To je v Európe v mnohých štátoch alebo vo väčšine. Zatiaľ sme neboli schopní adekvátne zareagovať na paradigmálnu zmenu, ktorá sa udiala v spoločnosti.
Obstáli naše školy v dištančnej výučbe?
Vysoké školy podľa mňa z počiatku nie veľmi dobre. Na jar 2020 to bolo dokonca fatálne. To čo si robili sami študenti, vyhodnocovanie z rôznych dotazníkov, že kde sa kto ako učil, tak plnohodnotne sa odučilo asi 10 percent škôl. Samozrejme už na jeseň 2020 to bolo nepomerne lepšie a na jar 2021 už bolo bežné, že sa učilo všade.
Ale zopakujem, na niektorých miestach, častokrát na univerzitách, ktoré si o sebe veľmi veľa namýšľajú, že aké sú veľmi prestížne, budem úplne presný Komenského univerzita, STU, to čo by malo byť výkladnou skriňou v tejto krajine, tak častokrát to vyzeralo tak, že jednoducho nahrali sa prednášky a pustilo sa študentom. To nie je dištančná výučba. To je veľký omyl. To je nejaký typ neformálnej, neinštitucionalizovanej formy.
Dnes každý z vás, a vy to ako generácia veľmi dobre viete, si môžete zadarmo pustiť z ponuky napr. Ivy League, (Brečtanová liga) z východného pobrežia USA, tisíce rôznych celých kurzov, kompletne urobených a budem trošku nepríjemný, nepomerne lepšie urobených, ako to čo nahrali rôzni ľudia na Slovensku.
Čiže v tomto zmysle neviem či sme obstáli, pretože všetci vlastne ako keby čakali, že ono to už skončí a tú dištančnú výučbu už nebude treba. Ja som to zobral úplne ináč. Naučili sme sa, teraz to hovorím s úsmevom, aj tí čo neboli technicky zruční, naučili sme sa krásne robiť s prezentáciami, naučili sme sa robiť v Teams-e, aby študenti mohli v priamom prenose vypracovať a poslať zadanie, čiže vieme aj priebežne skúšať. To všetko sme predtým nevedeli, podceňovali sme to. Vedeli sme o systémoch, ktoré to ponúkali a napriek tomu sme ich nevyužívali. Ja osobne beriem krízu ako šancu. Mám pocit, že nie všetci to tak zobrali.
Ukázala pandémia aj na rozdiely medzi školami?
Myslím si, že áno ukázala. Bolo by neférové začať hodnotiť kvalitu štúdia, lebo všetci, ktorí majú skúsenosť s prednášaním online, a ja teda mám tri semestre za sebou a som z toho teda na prášky, lebo je to mimoriadne náročné pre človeka takto prednášať, nebodaj skúšať. Mňa trápi keď si to školy chceli uľahčiť. Silou mocou uľahčiť online štúdium a toto možno ukázalo nejaké rozdiely.
Ale úprimne povedané, paradoxne si myslím, že to mohlo do istej miery zotrieť rozdiely medzi školami, ktoré si veľa namýšlajú a naopak iné, ktoré majú takzvane horšie meno, pretože v konečnom dôsledku sa ukázalo, že záleží na tom, že či tá dištančná výučba vlastne vôbec prebiehala. Paradoxne sa ukázalo, že aj keď to nemuselo byť vždy v úplne tej najvyššej kvalite, tak bolo dôležité tých študentov udržať pri nejakých povinnostiach, udržať im štruktúru dňa, zvýrazniť ich povinnosti. A tí, ktorí to nerobili systematicky z rôznych škôl, no tak bohužiaľ teda v tomto zmysle zlyhávali.
Sú už nejaké dáta o tom, aký má vplyv koronakríza na vzdelávanie slovenských detí?
Nechcem sa tváriť ako odborník na túto časť vzdelávania, ale to čo sledujem, zatiaľ máme skôr výsledky rôznych kvalitatívnych štúdií. Navyše viete, že ľudia nematurovali. Dva roky za sebou sa tu nematurovalo, čiže my nemáme vlastne čo posudzovať v tomto zmysle. Tie dáta sú v niečom nepoužiteľné. Veľmi silné výsledky budú keď príde PISA. Tam sa bojím, že sa Slovensko opäť prepadne.
Máme dobrú a zlú správu. Dobrá je tá, že v technických predmetoch, napr. v matematike sa Slovensko drží. Nie je síce na tých úrovniach, na ktorých bolo pred 30 rokmi, ale stále na slušných a veľmi neklesá. A to je dobre. Stagnácia je v tomto zmysle dobrá správa. Ale tam kde má Slovensko dramatický prepad, systematicky niekoľko rokov za sebou a situácia sa systematicky horší, je čítanie textu s porozumením. V preklade mladí Slováci čoraz viac, síce niečo čítajú, ale nerozumejú čo prečítali.
No tak to je fatálne, ak teda tu sa bavíme o kritickom myslení a o tom, aby populácia úplne neosprostela a nepodliehala každej hlúpej informácii, ktorú zachytí niekde na konšpiračných médiach. No tak musím konštatovať, že zdá sa, že to bude ešte horšie. Lebo prichádza generácia, ktorá číta čoraz menej s pochopením. A presne táto časť sa počas pandémie nerozvíjala. Nebolo ju kde rozvíjať, takže sa bojím, že tam príde k nejakému prepadu.
A teraz vo všeobecnosti ešte poviem. Všade vo svete kde sa porovnávali dáta z rôznych výstupov počas pandémie a pred pandémiou, tak sa ukázalo, že všetky úrovne boli postihnuté negatívne. Prakticky neexistuje žiadna úroveň, kde by tá kvalita sa dokázala udržať na 100 percent tak ako predtým. Týka sa to aj najlepších univerzít sveta a týka sa to samozrejme aj malých základných škôl niekde na východnom Slovensku. Pochopiteľne, že čím ideme nižšie a viac do marginalizovaného prostredia alebo niekde na periférie, tak tým tá situácia je horšia. Ale postihnutí v nejakej miere boli všetci.
Myslíte si, že bolo dobré aj tento rok zrušiť maturity stredoškolákov?
Nie a hneď som to veľmi hlasno od začiatku kritizoval. Ja to považujem za naprosto nekompetentné rozhodnutie. A teraz to poviem veľmi nepríjemne. Ľuďom sa už nechcelo do rôznych opatrení, ktoré by boli náročné. A ja nehovorím, že by to nebolo náročné. Ale vždy sa to dalo urobiť aj vonku. V tomto období by sa to v skutočnosti dalo urobiť aj v škole za dodržania všetkých opatrení. V komisii by sedeli traja alebo štyria ľudia, bol by tam iba jeden žiak, stále by sa vetralo, všade by boli dezinfekčné prostriedky.
Nie je dôvod, aby to takto nemohlo fungovať. Že by to bolo organizačne veľmi náročné? Áno, bolo by to veľmi organizačne náročné, ale školy by to mohli zvládnuť. Viete ako spievala Sheryl Crow pred 30 rokmi v pesničke No One Said It Would Be Easy. Proste to nikto nehovoril a keby to už nešlo, no tak sa dá šapito na futbalový trávnik pred školou a bude sa to robiť vonku. Všetko je lepšie ako to, čo sa odohralo teraz.
A ja to hovorím preto, lebo maturita nie je iba kontrola vedomostí. To je zase taký ten technokratický prístup, tak typický pre naše geografické končiny. Ako keby maturita bola o tom, že traja učitelia majú skontrolovať vedomosti žiaka. To je celý proces. To je vstupenka do sveta dospelých. To je niečo čo nahrádza to, čo v tradičnej spoločnosti v minulosti patrilo k bežnému životu. Každý muž, ženy menej a iným spôsobom, bol uvedení do sveta dospelých tým, že splnil nejakú úlohu. V tradičnej spoločnosti niekedy mladí muži museli uloviť niečo, museli obstáť v nejakej skúške. Toto je vlastne náhrada, ktorú moderná spoločnosť priniesla. Kto zmaturuje vstupuje do sveta dospelých. A zrazu sa to zobralo a tá symbolická hodnota toho chýba. V tejto chvíli mnohí ľudia pochopili tú symbolickú hodnotu.
To rozhodnutie považujem za unáhlené a veľmi nekompetentné, odzrkadľujúce technokratický prístup k tomu celému, ako keby išlo o hodnotenie, iba a výlučne tých vedomostí a plus je to odzrkadlenie sveta, v ktorom žijeme, ku ktorému som ja nesmierne kritický, kde všetci si chcú uľahčovať svoj život. No a potom to tak vyzerá.
Je podľa vás reálne, že sa všetky deti a aj študenti vysokých škôl vrátia do lavíc a posluchární v septembri?
V septembri sa podľa všetkého vrátite, ale teraz je otázka, či to vydrží do novembra alebo decembra. Tam nemáme odpovede. Viete, že ja som súčasťou iniciatívy Veda pomáha. My tu diskutujeme dvakrát do týždňa a férovo povedané, nevieme. Vieme to, že tretia vlna príde. To vieme bezpečne, o tom nikto nemusí pochybovať. A že dorazí celkom aj silne v novembri, v decembri. To je tá zlá správa. Dobrá správa je, že v žiadnom prípade by to nemalo byť tak silné, ako to bolo minulý rok. Ale v skutočnosti tú silu úplne nepoznáme.
Ak by sa nerozšíril iný ako britský variant, lebo my máme žoviálne povedané iba “Brita“ na Slovensku, ak by sa nerozšíril iný variant, tak ten november, december bude vyzerať relatívne fajn. Z času na čas sa nejaká základná alebo stredná škola zavrie. Z času na čas sa môže stať, aj u vás na univerzite, že bude problém a na týždeň vypadnú prednášky, ale o týždeň alebo desať dní sa tam vrátite.
Bohužiaľ v nemocniciach nejakí ľudia budú zomierať, to budú tí nezaočkovaní, ale nemalo by to byť tak fatálne, aby sme išli do nejakých veľmi vážnych lockdownou. Čiže opäť školstvo to schytá, ale nemuselo by to byť úplne dramatické. Lenže znovu to hovorím, že nielen, že nevieme presne čo príde, ale veľmi veľa závisí od toho, ako sa ľudia budú správať v lete a aká bude miera zaočkovanosti. No a tá miera zaočkovanosti na Slovensku je zatiaľ fatálna. Jedna vec je teda, že čo nosia ľudia v hlavách, a druhá vec je aj to, že čo štát v tom mieni urobiť.
Bude veľmi závisieť od toho, ako budú do toho vtiahnutí všeobecní lekári, či budú mobilné jednotky fungovať, atď. Tých faktorov je veľa. Čiže mám dobrú a zlú správu. Dobrá správa je, že určite školský rok začnete a je istá šanca, že by ste to kľudne mohli potiahnuť až do Vianoc, ale je skoro určité, že tretia vlna príde a že bude treba veľkú opatrnosť v každodennom styku na to, aby sa tie školy nezatvárali. Ale keď sa budú zatvárať, už sa nebudú zatvárať plošne.
Aj keď v súčasnosti sú školy otvorené, kedy bolo podľa vás potrebné školy otvoriť?
Školy sa zatvárali príliš skoro v polovici októbra. Vôbec to tak nemuselo byť. Mohli sme vtedy kľudne vydržať trošku dlhšie. Zatvárať všetko ostatné v krajine a ako posledné nechať otvorené školy. Ale to je bohužiaľ vec priorít. A školy sa otvárali ešte neskôr, ako to bolo nevyhnutné. V čase kedy už boli otvorené terasy reštaurácii, tak škola bola zatvorená. Otvoriť reštaurácie skôr ako školy to ukazuje, že je nejaký problém s prioritami v štáte. To je úplne zrejmé. Je faktom, že školy sa nedali otvárať vo februári alebo v marci. To bolo najhoršie obdobie.
Myslíte si, že deti budú mať problém zaradiť sa do spoločnosti? Pretože mnohým študentom chýba sebadisciplína – ranné vstávanie, robenie si domácich úloh, atď.
Zažívame to, ale to sa dá prekonať. Horšie je, že mnohý ľudia stratili sociálne kontakty, pretrhli sa prirodzené väzby. To už nie je, že si umyjem zuby a naučím sa zase ráno vstávať o siedmej. Toto môže trvať ďaleko dlhšie. Môže prísť aj únavový syndrom, že paradoxne konečne ste v škole, prvý týždeň je to príjemné, lebo vidíte ľudí, ktorých máte radi alebo minimálne na ktorých ste zvyknutý, ale na druhý týždeň zistíte, že vlastne ste strašne unavený. A zistia to ako učitelia, tak aj žiaci. Toto sa bude teraz s nami ťahať celé mesiace.
Aké ponaučenie by sme si mali zobrať z koronakrízy, aj keď ešte nepominula?
No po prvé a už som to hovoril myslím, že by nás to malo naučiť istej pokore. My sme si mysleli ako ľudstvo, že sme páni tvorstva, že nás nič nemôže ani prekvapiť, ani ohroziť. To je veľmi falošné. Ukazuje sa, že obyčajné vírusy, ktoré ani nevidíme sú v niečom mocnejšie ako my. Myslím, že toto by sme si z toho mali zobrať.
Po druhé, to čo sme si z toho podľa mňa aj zobrali, minimálne v technickej, technokratickej rovine, na ďalšie pandémie, predsa len budeme pripravení trochu lepšie. Nepodlieham optimizmu, to nie je falošný optimizmus, že budeme super pripravení. Nebudeme super pripravení. Znovu nás to zaskočí o nejakých 15, 20, 50 rokov, ja neviem kedy, ale technicky budeme pripravení lepšie. Toto naozaj vyriešilo mnohé z vecí. Mať pripravené komplexné pandemické plány, pripravené zásoby istých vecí, ktoré treba v pravidelných intervaloch obmieňať. Aj keby ich bolo potrebné vyhodiť, proste ich musíte obmieňať.
To poviem ako anekdotu. Asi viacerí si všimli, že keď už neboli žiadne ochranné pomôcky, tak v niektorých nemocniciach otvárali nezrušené sklady civilnej obrany z čias reálneho socializmu a vyťahovali odtiaľ 35, 40, 45 ročné veci, ktoré boli zatuchnuté. Ale niekedy je mať lepšie niečo, ako nič. Teraz budem optimistický, toto sa nám už nestane. V tejto technickej rovine budeme aj my na Slovensku, ale celkovo ľudstvo pripravení nepomerne lepšie.
Ako na Vás osobne doľahla koronakríza?
Myslím si, že intenzívne. Nebudem klamať. Mňa to úplne vykoľajilo. Ja som človek, ktorý je zvyknutý žiť ako sa hovorí on the road. Ja som každý týždeň vo svojom živote posledných 30 rokov bol mimo Slovenska aspoň na jeden deň. Pendloval som 15 rokov ako vyučujúci, predtým päť rokov ako študent na Masarykovu univerzitu. Chodil som na konferencie, workshopy. Som zástupca Slovenskej republiky v ECRI (Európska komisia proti rasizmu a intolerancii pri Rade Európy) v Štrasburgu. To zrazu všetko padlo a bol som zavretý na Slovensku. Mal som obrovský pocit neistoty a diskomfortu, pretože mne to úplne rozbilo môj prirodzený svet.
Viete ako hovorí fenomenologická sociológia, môj samozrejmý svet. Hovoril som si, že však to bolo lepšie pomaly za reálneho socializmu, lebo vtedy som aspoň do Prahy mohol ísť a teraz už ani do Prahy nemôžem. Čiže toto ma veľmi zničilo. Inak si myslím, že som to zobral pomerne dobre. Veľa vecí som urobil. Vlastne celý ten čas som prepracoval. Ale malo to efekt na mňa a myslím si, že teda nie som ani z ďaleka sám, no napr. koronasadlo. Proste ja som nabral kilogramy. Človek sa nepohyboval, tak proste nabral kilogramy. Viem, že čiastočne sa toho zbavím teraz, ale nie je to príjemné. Keď aj niekto nenabral kilogramy, tak napr. stratil kondičku. Každého z nás sa to dotklo.
