Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS) v spolupráci s Katolíckou univerzitou odhalili pamätník obetí komunistického režimu z Liptova.
23. novembra si pred rektorátom univerzity zaspomínali a uctili svojich blízkych, známych ale aj ostatné obete, ktorých sloboda ale aj život padla za štát.
Pamätník bol odhalený pri príležitosti štátneho sviatku – Deň boja za slobodu a demokraciu (17. november).
Hosťami boli prorektorka KU Markéta Rusnáková, primátor mesta Ružomberok Ľubomír Kubáň, predseda regionálnej organizácie Politickí väzni zo zväzu protikomunistického odboja v Žiline Kvetoslav Gregor, plukovník vo výslužbe a predseda územnej organizácie zväzu vojenskej obrody Slovenska Ján Gejdoš, ústredný tajomník KPVS Igor Chovan a ďalší.
„Našou víziou je, aby sa nestavali pamätníky chaoticky, ale aby to malo určitú filozofiu. Ide o záležitosť úcty k obetiam a nikto by nemal ostať zabudnutý”
povedal predseda KPVS Peter Sandtner, ktorý tento pamätník plánoval už roky.
Nemali právo na slobodou a na kresťanskú vieru
Pamätník pripomína tri miesta, na ktorých pred rokmi časť liptovského ľudu zažívala strach a utrpenie spojené s komunistickym režimom. Medzi spomínané pamätné miesta patrí väznica v Ružomberku, Lom Skladaná skala pri Švošove, kde pracovali odsudení režimom a vojenské letisko Mokraď pri obci Liptovský Peter. Pamätnou tabuľou si chce KPVS uctiť bývalých príslušníkov Pomocných technických práporov (PPT), ktorí stavali letisko Mokraď. PTP boli pracovné útvary, v ktorých režimom určení občania vykonávali náročné a nebezpečné fyzické práce, pri ktorých neboli neobvyklé ťažké zranenia či smrť.
„Je ťažké všeobecne spomenúť aspoň hlavné kategórie obetí komunizmu z Liptova. Viacero rodákov z Liptova bolo aj popravených za aktívny proti-komunistický odboj ako Bernad Jaško z Černovej, Tomáš Chovan z Hubovej, Bernad Nemček z Likavky.”
povedal Sandtner.
Okrem proti-komunistických skupín a občanov, ktorí ukrývali prenasledovaných boli terčom režimu aj katolícki a evanjelickí kňazi, rehoľné sestry, jezuiti z kláštora v Ružomberku a františkáni z Okoličného. Tí boli odsúdení za svoju vieru, ktorá v dobe komunizmu bola prísne zakázaná a prenasledovaná.
Ukrývala prenasledovaných a preto bola väznená
Pri udalosti odhalenia pamätníka bola prítomná aj pamätníčka a bývala politická väzenkyňa Mária Šidová. V súčastnosti je predsedníčka regionálnej organizácie Politickí väzni zväz protikomunistického odboja Ružomberok.
Mária Šidová bola väznená za ukrývanie režimom prenasledovaných osôb.
„Bolo to prenasledovanie viery, slobody a kresťanského svedomia. Prosím Bože, príjmu láskavo tých, ktorí na tejto krížovej ceste padli, ktorí boli pribití na kríž Leopoldova, Ilavy, Mierovej či v Jachymove. Nám, ktorí sme toto všetko v spojení s tebou prežili daj silu. Daj silu aj pre to, aby ste už nikdy vy ani vaše deti neprežili toto, nepripustili barbarstvo ktoré sa stalo v minulosti.”
zneli slová M. Šidovej.
Záverom tohto slávnostného pamätného stretnutia boli duchovné príhovory a požehnanie pamätníka obklopeného vencami.
Priestor pre prejav a následne požehnanie dostali duchovní – Peter Halkoci (väzenský dekan v RK) a Ľubomír Kordoš (vojenský dekan na Akadémii ozbrojených síl M.R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši).
Študenti aj napriek neprítomnosti v režime chápu ním spôsobené zlo
Markéta Rusnáková vo svojom príhovore zdôraznila, že pamätník pred univerzitou poukazuje na našu minulosť a študenti sú našou budúcnosťou.
Podľa nej je dôležité sa s nimi rozprávať aj o minulosti.
„Čím ďalej tým viac si spomínam na jeden citát – „Národ, ktorý nepozná svoju históriu, si ju zaslúži zažiť ešte raz.“ – preto je veľmi dôležité aby sme sa rozprávali s našimi deťmi, aby sme rozprávali s našimi starými rodičmi, aby sme vedeli čo sa udialo a aké krivdy sa stali ľuďom, ktorým venovaný tento pamätník.“
Povedala M. Rusnáková.
Pamätník si prišli uctiť aj súčasní študenti Katolíckej univerzity. Aj napriek tomu že sa narodili až po dobe komunistického režimu, empatizujú s pocitmi ľudí, ktorí to zažili na vlastnej koži.
„Musela to byť veľmi ťažká doba, keď ľudia nemohli ísť napríklad slobodne do kostola, alebo keď aj šli, tak boli za to trestaní. Bolo to určite veľmi náročné keď sa nemohlo cestovať a v dnešnej dobe by to bolo až nepredstaviteľné.“ prezradil svoj postoj druhák Anton Kubík.
„Vyvoláva vo mne hnev, keď počujem, že niektorí ľudia zastávajú tento režim a hovoria že ako bolo vtedy dobře a že táto doba sa mala dobre. Možno je pravda, že po ekonomickej stránke je to lepšie ako dnes, ale ľudský život má pre mňa oveľa väčšiu hodnotu ako peniaze.“
poznamenal tretiak Martin Kret.
