(glosa na tému 17. november)
Ak by mi niekto pár rokov dozadu povedal dátum 17. november 1989 alebo pojem Nežná revolúcia, tak som mu na to povedal: „Jasné, viem, vtedy máme jeden deň prázdniny, to si pamätám. Vždy sa teším, že si trochu oddýchnem od školy.” Pred časom by môj názor na túto udalosť znel asi takto mizerne. Je to totiž udalosť, ktorá našej generácii nič nehovorí, pretože sme to nezažili na vlastnej koži.
Pre väčšinu mladých sú to len nudné báchorky o tom, ako naše staršie generácie pred niekoľkými rokmi nezmyselne štrngali kľúčmi a márnili pár dní života vystávaním kdesi na námestiach a ziapaním po vtedajšej komunistickej bande. Tieto „báchorky” však určite mali aj svoj zmysel. Veď naše staršie generácie nám vydobyli slobodu, pre získanie ktorej sme my mladší nemuseli ani prstom pohnúť. A bol to veru bolestivý boj.
Priami účastníci sviatku demokracie nebojovali proti hnusnému komunistickému režimu diaľkovým ovládačom s vyloženými nohami na gauči či oháňaním výhražnými statusmi na sociálnych sieťach. Vyšli do ulíc, na námestia či pred budovy, v ktorých si svoje „vznešené” spoločenské postavenie vychutnávala už spomínaná totalitná bašta. Obetovali svoj čas, svoje sily, svoj hlas. Riskovali zdravie, no aj holý život. Postavili sa režimu, ktorý plodil jedno zverstvo za druhým.
Preto si myslím, že je namieste sa tento týždeň, kedy slávime nielen deň študentov, ale najmä výročie dňa oslobodenia sa z područia totality, aspoň v mysli pozastaviť nad tým, čo pre nás urobili naši novembroví odvážlivci, a s úctou a úprimnou láskou im za to poďakovať. Preto buďme vďační za to, že môžeme cestovať, vzdelávať sa, slobodne vyjadriť svoj názor, či mnoho iného. Buďme hrdí na tých, ktorí nám toto všetko vlastnými silami vydobyli.
