Socializmus vyplýval najmä na mladých ľudí, ktorí mali svoj život ešte len pred sebou. Aj vyštudovanému fotografovi Ondrejovi Gabrišovi sa totalitný režim vryl hlboko do kože. Napriek splnenému fotografickému snu sa rozhodol kráčať po stopách svojho brata a stal sa jezuitom.
Aké sú vaše spomienky na socializmus?
Narodil som sa v roku 1960, takže v socializme som prežil 30 rokov. A za to obdobie tam boli chvíle dobré, všedné, ale aj skúšky, ktorými bolo treba prejsť.
Splnilo sa mi, aby som študoval fotografiu. Išiel som na Strednú priemyslovú školu filmovú do Čimelíc, to je malá obec v Južných Čechách. Potom som krátky čas robil na osvetovom stredisku ako metodik pre fotografiu, film, výtvarníctvo. Na dva roky som išiel aj na vojenskú službu. Vtedy to bola povinnosť pre každého chlapa. A po skončení základnej vojenskej služby som dostal miesto v Kysuckom múzeu v Čadci, kde som robil ako fotograf. Táto práca, ktorá bola naplnením mojich túžob ma doviedla až do novembra ´89, keď nastali veľké zmeny v našom spoločenskom zriadení.
Ako ste pokračovali ďalej? Ako sa z fotografa stal jezuita?
Sme štyria bratia. Najstarší sa oženil. Druhý vyštudoval v Bratislave teologickú fakultu, bol diecéznym kňazom. A tretí brat, toho nezobrali na štúdia teológie, tak sa rozhodol, že bude tajne študovať. A práve to štúdium bolo u jezuitov. V roku 1989 bol tajne vysvätený za kňaza.
Doma vo farnosti sme mali zázemie, zbor v kostole. Ja som nespieval, lebo ani doteraz nespievam. Ale snažil som sa vstupovať do mnohých aktivít. Organizovanie výletov, stretnutí alebo krúžkov. A mali sme obrovskú výhodu, pretože brat, ktorý bol u jezuitov, nám sprostredkovával kňazov. Tí medzi nás chodili, duchovne nás viedli, povzbudzovali, spovedali. To bola obrovská sila. Taká víkendovka alebo letný týždenný výlet nám dodali energiu, aby sme sa pozerali iným pohľadom na socialistický život a žili život viery.
Tento život ma zároveň aj oslovoval. Slúžiť blížnemu. Slúžiť tým, ktorý hľadajú cestu k Bohu. A to ma potom doviedlo po zmene režimu aj do rehole. Tam som nastúpil v lete v roku 1991. A odtiaľ sa odvíjala ďalšia činnosť – noviciát, štúdium teológie. A potom kňazská činnosť. Najskôr v Trnave, potom v Ivanke pri Dunaji a v Ružomberku. Teraz už štvrtý-piaty rok pôsobím tu v Ružomberku ako kňaz so službou v komunite a pre farnosť.
Spomínali ste, že Váš brat mal kontakty s Podzemnou Cirkvou, boli ste teda niekedy pri vytváraní samizdatov?
Nie, iba som technicky pomáhal. Kupoval som rozmnožovacie blany a nosil ich do Bratislavy. To bola jedna taká línia, kde som sa dostával ku samizdatom cez brata. Hlavne samizdat Rodinné spoločenstvo. Brat ma zoznámil so Silvom Krčmérym, k nemu som tiež niekoľkokrát prišiel na stretnutie. Tam som sa zapojil do druhej línie, ktorú viedol Silvo Krčméry, Vlado Jukl a sekulárny inštitút Fatima. Oni mali vytvorenú štruktúru v rámci Slovenska, kde bývali také oblastné stretnutia. A na týchto stretnutiach nosili tú samizdatovú literatúru, ktorú som preberal a potom som to posúval v rámci okresu pre tých, ktorí mali záujem.
V Podzemnej Cirkvi ste boli aktívny, prišli ste do kontaktu aj so štátnou bezpečnosťou?
Okolo mňa začali vypočúvať v robote ľudí. Pýtali sa na mňa. Kto za mnou chodí. A potom predvolali niekoľko mladých ľudí, s ktorými som sa stretával. Niektoré okolnosti boli pre nich nepríjemné. Ale osobne som nepocítil nejakú veľkú ujmu. Aj v robote boli veriaci ľudia, ktorí mi fandili. Hoci boli vypočúvaní, stáli na mojej strane, za čo som veľmi vďačný.
Boli tie vypočúvania nepríjemné?
Voči mne pristupovali ľudsky, takú tú možno iróniu alebo skúšky, predniesli. Keď som bol v Šaštíne pýtali sa ma:
„Poznáte Františka Gabriša?“
„Áno, je to môj brat!“
Alebo sa pýtali:
„Poznáte Silvestra Krčméryho?“.
„Nie, nepoznám.“
A ešte ma chceli vyprovokovať, hovorili:
„…súdruh biskup…“
Tak som zareagoval:
„My nehovoríme súdruh biskup, ale pán biskup.“ Bola to provokácia. Ale nejakú veľkú provokáciu alebo nátlak voči mne neprejavili.
Fotografii ste sa venovali profesionálne, fotili ste okrem toho aj pre Podzemnú Cirkev?
Veľmi som tieto akcie nefotografoval, aby neboli doklady, čo všetko sa dialo. Ale fotografoval som pre jezuitov a pre pána biskupa Korca, vtedy ešte nebol kardinálom. Vianočné a veľkonočné pozdravy alebo nejaké obrázky.
A neskôr ako jezuita, držali ste sa ešte fotografie?
Keď som odišiel z domu do noviciátu, tak som si nezobral žiaden fotoaparát. Všetko som nechal doma. Ale po krátkom čase som zistil, že by bolo dobré dokumentovať, čo sa tam deje. (Keď som robil v múzeu, dokumentoval som súčasnosť pre históriu. Bola nejaká akcia a čosi sa dialo, bolo to treba fotograficky zdokumentovať.) Takže, keď som prišiel, bol tam nejaký fotoaparát. Tak som sa toho ujal a pokračoval. Aj keď sme išli na prvý výlet na Roháče, urobili sme diapásmo a potom nahovorili komentáre k tomu. Bolo to zaujímavé.
To ma sprevádzalo. Reportážna fotografia. Potom ma to priviedlo viacej fotografovať prírodu. Cez detail. Prírodu. Hory. To ma oslovilo a drží ma to až po súčasnosť. V Ružomberku sme začali organizovať súťaž Svet očami viery. Motivujeme fotografov aby sa pozerali okolo seba.. Nie len tak, aby to bolo pekné. Ale aby prežili aj vieru. V prírode, v sakrálnych motívoch. A počas tých troch rokov nám fotografi poslali naozaj pekné obrázky.
Zmenil sa svet výrazne od čias komunizmu?
Myslím si, že žijeme v blahobyte. A ten blahobyt alebo konzumný spôsob života priniesol aj mnoho problémov. Kedysi bolo samozrejmé zaangažovať sa, pomôcť, ísť na nejakú akciu. Ľudia boli otvorení viac. V súčasnosti už sme zviazaní mnohými zákonmi a konzumným spôsobom života. Je ťažšie organizovať veci. Dobré veci treba pripraviť, ponúknuť a určitým spôsobom si osvojiť reč tohto sveta. Môžeme mať pravdu, ale ak ju nepredložíme zaujímavo, tak sa neprijíma. Táto zmena tu je, ale to neznamená, že ľudia sú zlí. Len majú veľa možností, ponúk. Vedieť si vybrať to, čo naozaj osoží k životu alebo to, čo ich môže zotročovať, škodiť… je to náročnejšie na ohlasovanie evanjelia, právd.
Článok je pokračovaním dvojstranového rozhovoru z printového čísla Zumagu.
Autorom článku je šéfredaktorka Zumagu Katarína Vargová.
