Je teplý májový deň. Poludňajšie slnko zohrieva roztratené hutianske lazy. Všade naokolo panuje príjemné, upokojujúce ticho, prerušované len šušťajúcim lístím v jemnom jarnom vánku a vtáčí štebot v korunách stromov. Malá Vierka prichádza domov zo školy. Hodí tašku do kúta a sadá si za stôl, že si niečo zaje, aby vonku na paši nebola hladná. Ešte vyhŕňa z misky poslednú lyžicu dupčiakov (pučené zemiaky s kapustou), keď na ňu zvonku kričí Vierkina drahá mamička: „Vierka, už sa zberaj von, treba ísť s kravou na pašu.” Vierka poslúchne. „Počkajte, mamička, už idem.” Hodí si na hlavu šatku, a už šikuje kravu z maštaľky von na pašu.
Slová ako z rozprávky. No predstavujú realitu, ktorú prežili nie len naši starí rodičia. Boli to všetci ľudia, ktorých detstvo siaha do obdobia od polovice minulého storočia až po pád bývalého režimu. Rodiny, ktoré si chovali dobytok či iné domáce zvieratá a pestovali obilie a zeleninu, aby mali z čoho žiť. Inak to nebolo ani v dedine pod mohutnou Poľanou – Detvianskej Hute.
„Naše detstvo bolo nádherné. Aj napriek tomu, že sme žili ťažko. Aj keď sme boli chudobní, mali sme jednu kravičku. Ona bola naša živiteľka. Keď bola kravička, bolo mliečko, bol tvaroh či masielko. Toto všetko sme si museli vyrobiť sami. Aj chlebík sme si piekli sami. Zasadila sa raž, a keď vyrástla, dali sme ju zomlieť na múku. Niekedy sme si však namleli aj sami. Z namletej múky sme potom upiekli chlebík,” spomína na svoje detstvo dnes už dôchodkyňa pani Vierka.
Na poliach sa už černie zem, ktorá len pred chvíľkou prikryla čerstvo zasadené zemiaky. Zo zeme už vykúka žito, ktoré bystrý chlapec Jožko s otcom na jeseň zasial.
„Orali sme na voloch. Keď sme sadili zemiaky, veľakrát sa oralo aj na kravách. Keď sme mali doma len jednu, tak aj na susedových. A traktor, to ani nehovorím. Vtedy mali traktor iba bohatí. ľudia si omnoho viac navzájom pomáhali ako dnes. Aj vzťahy medzi ľuďmi boli preto lepšie. Susedia sa mali v láske oveľa viac ako je to dnes,” opisuje svoje spomienky z detstva Vierkin manžel Jožko.
Je koniec júna. Horúce slnko pripeká trávou zarastené lúky, a Jožkovi už otec brúsi kosu, aby mohli ísť spolu kosiť. Ani sa nenazdajú, a lúka či dve sú skosené. Prejdú tri-štyri dni ukrutného tepla sprevádzaného silným slnečným svetlom. Jožko ešte len vyšiel von, a už-už ho zalieva pot. Horúčava je takmer neznesiteľná. Dáva si klobúk, aby na tej páľave neodpadol. Berie vidly a hrable, a zhŕňa čerstvo usušené seno spolu so svojím otcom dohromady, aby ho mohli na voze spolu odviezť do senníka.
„Už ako malý chlapec som sa učil kosiť. Otecko mi narichtovali kosu a učili ma kosiť. Vtedy ešte o kosačkách nebolo ani chyrovať. Keď som sa naučil kosiť, chodieval som slúžiť aj k veľkým gazdom, ktorí ma zavolali. Oni mi potom za robotu dali dobre najesť,” vracia sa k svojim začiatkom s kosou Jožko.
Blíži sa sviatok Nanebovzatej Panny Márie pätnásteho augusta. Je štrnásty august. Obyvatelia Detvianskej Huty si už pripravujú takzvané kostolné veci. Žienky a dievčatá vyťahujú zo skríň sukne, muži a mládenci si skúšajú košele a uväzujú kravaty, aby sa vymódili na prikázaný sviatok, ktorý ich na druhý deň čakal. Ráno sa ľudia zobúdzajú a nestačia sa čudovať. Celú dedinu prikryl biely sneh. Nie, nie je to vymyslený príbeh, naozaj sa to stalo.
„Vtedy, pätnásteho augusta napadol sneh. Ja som to osobne nezažila, ale viem to vďaka tomu, že tento príbeh postupne rozprávali staršie generácie mladším. Aj ja to viem od mojej mamičky, ktorej to rozprávala jej mamička a takto to ide postupne ku všetkým generáciám.
Keď ľudia videli, že napadol sneh na úrodu tesne pred žatvou, veľmi plakali. Bolo im veľmi ťažko, pretože im sneh zničil úrodu. Chodili na pole a postupne striasali sneh z kláskov, aby aspoň niečo zachránili. Avšak v prvom rade išli do kostola modliť sa. Prosili Pannu Máriu, aby im zachránila úrodu. No a dobrotivý Boh na orodovanie Nebeskej Matky doprial, že sa úroda zachránila. Odvtedy je teda náš kostol zasvätený Nanebovzatej Panne Márii. Aj tu sa teda potvrdilo, že bez Božieho požehnania sú márne naše namáhania. Od tejto udalosti sa každý rok, ako vďaka za to, že Boh na slovo Božej Matky zachránil úrodu, organizujú procesie po celej dedine. Na túto slávnosť prichádzajú takmer všetci oblečení v krojoch. Je úžasné, že sa táto tradícia zachovala dodnes,” zachádza do podrobností pani Vierka, ktorá sa na záver ponorila do svojich spomienok a dve z nich vierohodne opísala:
„Mamička nás mali štyri. Chudoba bola až taká veľká, že mamička nám kúpili jedny topánky, a tie boli iba k doktorovi. Takže si ich mohla obuť iba tá z nás, ktorá ochorela a musela ísť k doktorovi.
Vtedy nebolo jednoduché ani dostať cukríky. Mali sme kockový cukor a o ten sme sa delili. Boli sme štyri sestry, a vždy muselo vyjsť každej aspoň kúsok. Ovocie ani nehovorím, to bolo iba na Vianoce. Život bol teda ťažký. Ale aký bol ťažký, o to viac bol krásny. Napriek biede, ktorá panovala, ľudia cítili veselosť. Pri každej možnej príležitosti sa spievalo, hralo na harmonike. Dokosilo sa, a už chlapi brali harmoniku a hrali ľudové piesne. Veľa zo života predtým, ako napríklad procesie, kosenie, obrábanie pôdy, veselosť našich ľudí, sa zachovali dodnes.”
Ilustračné foto: Detvianska Huta
