Pred pár rokmi bol pre mňa Ružomberok len nepríjemný nutný úsek, ak som sa chcela dostať ďalej ako do vedľajšej dediny. Pretože diaľnica? Na počudovanie, alebo možno už ani nie, stále nikde. Ale hlavné je, že aspoň sa hovorí, že raz bude.
Možno to ľudia s tými rečami preháňajú. Možno je len lokálna legenda, že „tamto za kopcom je iný svet“. No potom človek prekročí pomyselnú hranicu za značkou s názvom Ružomberok a zrazu má pocit, že vzduch dostal vlastnú novú vôňu, a rozhodne nie po lúke kvetov. Toto mesto má schopnosť privítať človeka skôr nosom, než privítacou tabuľou. Žiadne „vitajte“, skôr „držte sa“.
Následne príde samotné mesto. Cesta ním sa natiahne tak, že začneš pochybovať o tom, či si sa vôbec pohol dopredu, alebo už zažívaš fatamorgánu toho istého úseku. Semafory majú čas, pani vedľa teba v červenom chrobáku tiež a príde ti, že len ty pociťuješ ako ti výpary z fabrík okolo rozožierajú hrdlo.
Neskôr prichádza tá moderná časť mesta, pri ktorej si už človek povie, že prešiel to najhoršie. A presne vtedy prechádza okolo slávneho cyklochodníka alebo aj stlpochodnika. Niektoré mestá majú sochy, iné fontány a Ružomberok má, no stĺpy v strede, vraj, cyklochodníka. Aj tak sa dá zaujať. Veď predsa len to zafungovalo a médiá ho okomentovali s dávkou irónie. Na papieri to určite vyzeralo ako super moderný projekt. Škoda, že táto vízia skončila len u niekoho na stole. V realite je to skôr skúška rýchlych reflexov a schopnosti vyhnúť sa prekážkam. Človek má niekedy pocit, že sa pracovníci inšpirovali hrou Subway Surfers.
Myslíte, že mestká hromadná doprava je na tom lepšie? Vraví, sa že mať určitý talent je výhoda, ale mať práve talent meniť sa každú možnú chvíľu, by od MHD nechcel nikto. Trasy, zastávky, odchody, príchody sa menia tak pravidelne, že človek pochybuje, či systém skôr nefunguje na tréning pamäte vodičov ako prepravu cestujúcich. Po niekoľkých týždňoch si konečne zvyknú na jednu trasu, a jedno poobedie zistia, že „z dôvodu zmeny“ už neplatí a ich spoj im práve mizne z dohľadu. O ďalšom spoji nemajú ani páru kedy ide.
A vlaky? Tie tiež nie sú žiadna výhra. To by bolo príliš optimistické, hlavne na Slovensku. Človek, kvôli výlukovým prácam, nikdy nevie, na ktorú koľaj sa má v Rybárpoli pripraviť nastúpiť na vlak. Čakanie často pripomína bingo, niekde v kultúrnom dome s partiou dôchodcov. Niekto vyhrá a niekto musí utekať za pár sekúnd na druhú stranu koľají, pretože ďalší spoj pôjde o hodinu. A úprimne, nikto nechce toľko čakať práve na Rybárpoli alebo v blízkosti jeho podchodu. Väčšina ľudí tam automaticky podvedome zrýchli krok a pociťuje nutkanie byť už na druhej strane, aby sa mohli zhlboka nadýchnuť. Nečudujem sa im. Väčšinou sa teda spolieham na prechádzku na hlavnú stanicu, pretože čerstvý ružomberský vzduch lieči.
Ale predsa, kto môže teraz povedať, že Ružomberok nie je mesto snov?
