Pred týždňom náš rozkývaný svet, vytrhnutý zo starého medzinárodného poriadku, zasiahla ďalšia vojnová správa: Spojené štáty a Izrael napadli Irán, bleskovo zabili hlavného vodcu ajatolláha Chameneího aj ďalšie kľúčové postavy režimu a v Perzskom zálive sa rozhorel intenzívny vzdušný konflikt.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že sme sa ocitli pred dilemou, či sa smiať, alebo plakať. Donald Trump a Benjamin Netanjahu porušili medzinárodné právo, ale zasiahli proti zločinnému tyranskému režimu. V iránskych diaspórach po celom svete vypukli oslavy; väčšina obyvateľstva samotného Iránu otvorene volala po americkej pomoci a očakávala ju už od vypuknutia masových demonštrácií koncom decembra 2025. Islamská diktatúra demonštrácie krvavo potláčala a za dva mesiace narástol počet obetí na päťciferné číslo. V krajine, kde sa menšie alebo väčšie protivládne protesty rozhárajú každé 2-3 roky, je to najväčšia vzbura od revolúcie v roku 1979.
V tom čase bol Irán monarchiou, vládla dynastia šáhov Pahlavíovcov a krajina bola silným spojencom Spojených štátov amerických. Hospodársky rástla a dosahovala rozkvet, ale proti neporiadkom a nespravodlivostiam v kráľovstve vypukla revolúcia so širokou podporou od študentov cez vrstvu obchodníkov v tradičných bazároch po islamských duchovných vodcov. Moc uchopili mulláhovia, na jej udržiavanie slúžili Islamské revolučné gardy a z krajiny sa stala Islamská republika. Nositelia moci však postupne prestali slúžiť náboženstvu aj akejkoľvek ideológii, nehovoriac o blahu národa, a sústredili sa iba na vlastné bohatstvo a privilégiá. Ako sa vyjadril iránsky politický analytik žijúci vo Washingtone Karim Sadjadpour, ak v čase revolúcie bolo na čele 80 % ideológov a 20 % šarlatánov, v súčasnosti je to naopak. Podiel odporcov režimu medzi obyvateľmi narástol na takmer 90 %. Podporovateľmi režimu sú v súčasnosti len tí, čo z neho profitujú: vládni ozbrojenci, úradníci a ich rodiny.
Irán tak postihol osud porevolučných krajín, ktorý poznáme zo Sovietskeho zväzu, Maovej Číny, ale aj z Československa. Ideológovia upadli do hlbokého pokrytectva a papalášizmu, korupcia, rodinkárstvo a neschopnosť centralizovaného hospodárstva uvrhli krajinu do úpadku napriek bohatým prírodným zdrojom. Kým bežných ľudí, najmä ženy na uliciach, tyranizovala mravnostná polícia a kvôli nesprávne nasadenej šatke dokonca aj vraždila, manželky a dcéry pohlavárov si užívali v metropolách ako Paríž alebo Londýn a obliekali sa výstrednejšie než Európanky. V tejto atmosfére nanúteného náboženstva sa Irán stal sekulárnejším ako v roku 1979, ľudia vnútorne na islam zanevreli a počas aktuálnych demonštrácií sú terčmi útokov aj mešity, lebo tam sa združovali a vychovávali provládni milicionári.
Irán sa rozkladá v jadre niekdajšej Perzie a jeho obyvatelia sa považujú za Peržanov – ak ich nazvú Arabmi, urazia sa. S okolitým arabským svetom nemajú najlepšie vzťahy: okrem iného sú rozdelení nábožensky, keďže Irán je najväčšia krajina s dominanciou šiitského islamu, ale v arabskom svete je osamotená, lebo až 90 % moslimov vo svete patrí k sunnitskej vetve. Jeden z hlavných rozdielov medzi sunnitmi a šiitmi predstavuje vzťah k náboženským vodcom – kým tí sunnitskí sú volení a ich funkcia je skôr politická, tí šiitskí sú dediční, považujú sa za Bohom vyvolených, neomylných a sú nekriticky uctievaní. Voči náboženským menšinám je islam v Iráne úplne neprajný, uznané sú iba menšiny tradičných komunít, napríklad kresťanských, do ktorých sa dá narodiť, no aj ich členovia majú obmedzené práva a vo verejnom živote sú diskriminovaní. Kresťanskí konvertiti však pre režim akoby vôbec neexistovali, nemajú žiadne práva a trpia na okraji, ba za okrajom spoločnosti. Napriek tomu ich pribúda, čo je jeden z prejavov odklonu ľudí od násilne presadzovaného islamu.
Irán sa zámerne a dobrovoľne izoluje, snaží sa byť sebestačný a pestuje silný antizápadný a antiamerický sentiment, založený na negatívnej historickej skúsenosti so Spojenými štátmi, ktoré v roku 1953 násilne zasiahli do vývoja krajiny, keď sa snažila znárodňovať americké a britské ropné podniky, a umožnili návrat monarchie. Iránski vodcovia zvyknú USA označovať termínom „Veľký Satan“ („Malý Satan je Izrael). Okolité arabské krajiny sú, naopak, americkými spojencami a sú posiate americkými vojenskými základňami. Irán trpí imperiálnym syndrómom niekdajšej veľmoci so 6 000-ročnou históriou, vyvíja vlastný jadrový program, ale jeho ambície presahujú reálne možnosti a vplyv.
Súčasné útoky na Irán spôsobili v Perzskom zálive chaos. Tamojšie štáty, ako Dubaj, Katar, Saudská Arábia, Omán či Spojené arabské emiráty, doteraz považované za bezpečnú bohatú oázu, zrazu trpia pod náletmi na americké vojenské základne a zostrelené rakety dopadajú aj na hotely, letiská a slávne mrakodrapy. V Iráne je situácia neprehľadná, nástupcovia zabitých vládcov bojujú o moc, opozícia nemá jasnú alternatívu. Za jej prirodzenú hlavu sa považuje nástupník trónu žijúci v americkom exile Rezá Pahlaví, ale jeho silno pro-americké a pro-izraelské postoje nemajú širokú podporu. Situácia je rozpohybovaná, pre iránsky ľud však predstavuje historicky najvyššiu šancu zbaviť sa totalitnej tyranie, pre čo máme my v postkomunistickej strednej Európe silné pochopenie.
Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 6. marca 2026.
Obrázok: Perzské koberce – BMP trade
