Od opätovného zvolenia amerického prezidenta Trumpa, ale najmä v posledných týždňoch asi viacerí hľadáme na glóbusoch Grónsko a oprašujeme si školské vedomosti o tomto najväčšom ostrove sveta pokrytom najväčším ľadovcom hrubým až 3,5 kilometra. Zároveň nás Grónsko všeličo učí o súčasnej geopolitike a našich vlastných európskych slabinách.
O Grónsku sa teraz zvykne hovoriť ako o poslednom pozostatku kolonializmu. Prečo je vlastne táto krajina patriaca geograficky k Amerike súčasťou Dánska, a teda Európy? Môžu za to Vikingovia. Vieme, že tí objavili Ameriku ešte pred Krištofom Kolumbom, a to práve vďaka svojej prítomnosti v Grónsku, ktoré našli už v 9. storočí a potom v 10. storočí sa na ňom usadil so svojou družinou Viking Erik Červený, utekajúci z Nórska kvôli odsúdeniu za masovú vraždu. Práve jeho syn Leif Eriksson okolo roku 1 000 objavil americký kontinent a nadviazal hospodársky styk s tamojšími osadami. Vikingovia našli Grónsko neosídlené, hoci už približne 3 500 rokov pred Kristom naň prichádzali praeskimácke kmene z Ázie a z Aljašky. Tie sa vytratili a až v 10. storočí po Kristovi znova prišli ich potomkovia, ktorých poznáme ako Inuitov. Toto pomenovania však sami pre seba prijali až v 70. rokoch 20. storočia, aby sa odlíšili ako podkmeň Eskimákov. V Kanade sa dokonca pomenovanie Eskimák v súčasnosti považuje za hanlivé – podobne ako sa niekde stránime pomenovaní černoch alebo cigáň. Inuiti v Grónsku žijú dodnes, kým Vikingovia po roku 1500 zmizli a dodnes ostáva záhadou, či to bolo pre nejakú epidémiu, vyvraždenie Inuitmi, stredovekú malú dobu ľadovú alebo iba prirodzené splynutie s eskimáckymi kmeňmi.
Kresťanstvo sa do Grónska dostalo už s Vikingami, ale s nimi aj vyhynulo a ostrov nanovo christianizoval a zároveň civilizoval až slávny nórsky protestantský misionár Hans Egede, ktorý prišiel v roku 1721 a dodnes má na ostrove mnoho sôch. Hoci v súčasnosti sa aj on stáva obeťou progresívnych dekolonizačných teórií a jeho sochy občas niekto natrie načerveno. V každom prípade sa od 18. storočia datuje intenzívny záujem škandinávskych krajín o toto územie, ktoré sa v mierových dohodách po napoleonských vojnách stalo definitívne dánskou kolóniou. S dánskym panovaním sú spojené aj nechutné príbehy o drancovaní, vykorisťovaní, sterilizovaní domorodých žien, unášaní domorodých detí na prevýchovu a podobne. To sa skončilo po druhej svetovej vojne, keď postupne padali všetky koloniálne mocnosti a Grónsko sa stalo plnoprávnou súčasťou Dánskeho kráľovstva. Postupne si vydobýjalo čoraz väčšiu autonómiu, až je dnes de facto samostatné, spojené s Dánskom iba cez zahraničnú a obrannú politiku. A ešte finančne – lebo Dánsko na svoju bývalú kolóniu výrazne dopláca a každoročne ju musí dotovať miliardami dánskych korún.
V Grónsku žije necelých 60 000 obyvateľov, z toho 90 % tvoria Inuiti a zvyšok najmä Dáni. Grónske obyvateľstvo trpí – podobne ako iné domorodé kmene vklinené do krajín západnej civilizácie a zbavené kočovného klanového života – typickými neduhmi, ako sú alkoholizmus, domáce násilie, sexuálne zneužívanie či tehotenstvá neplnoletých. Okrem toho má Grónsko neslávne svetové prvenstvo v počte samovrážd. Ekonomicky je ostrov zaujímavý iba rybolovom a v poslednom čase turizmom. Ale s otepľovaním a topením ľadovca prichádzajú očakávania nových námorných ciest a ťažby vzácnych nerastov skrytých pod ľadom. Preto sa do Grónska čoraz viac tlačia čínske firmy a ruský vplyv.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že tam je pes zakopaný. My z našej európskej perspektívy málo vnímame tento geopolitický americko-čínsko-ruský zápas. Aj pri Venezuele sa skloňovalo najmä medzinárodné právo a americké zasahovanie, a takmer vôbec sa v našich končinách nespomínalo, že nelegitímny prezident Maduro dal Číňanom monopol na ťažbu minerálov a surovín a dovolil Rusku a Iránu posilniť v krajine vojenskú prítomnosť vrátane výroby dronov Šahíd vo venezuelských továrňach. Podobne Grónčania vítajú čínske investície a nerozmýšľajú pritom veľmi dlhodobo. Je viac-menej isté, že ak by sa rozhodli odtrhnúť od Dánska, museli by si vybrať nejaký typ únie s Amerikou, alebo s Čínou a Ruskom. Tieto mocnosti majú veľký záujem o tamojšie námorné trasy a suroviny a Amerika robí preventívne všetko pre to, aby stočila budúcu trajektóriu Grónska vo svoj prospech.
Žiaľ, robí to hulvátsky a európski lídri už urazene vysielajú signály posilňovania vzťahov s Čínou a s Ruskom. Samozrejme, je dobré diplomaticky predchádzať prehlbovaniu rozdelenia a nepriateľstva medzi mocnosťami. Zároveň však treba držať v pamäti základné rozdiely medzi civilizáciou ľudskej dôstojnosti a slobody a civilizáciou tyranie a absolutizmu. Európske vajatanie medzi súčasnými mocnármi pôsobí ako slabošské hľadanie ochrany namiesto sebavedomého odhodlania chrániť dobrú vec aj za cenu obetí. Lenže to by si vyžadovalo jasné povedomie o tom, čo je „dobrá vec“, a ochotu upustiť pre ňu zo svojho pohodlia a blahobytu.
Komentár bol napísaný pre Rádio Lumen, ktoré ho odvysielalo 23. januára 2026.
Obrázok: The Week
