Mons. František Trstenský sa od svojho biskupského svätenia aktívne zapája do života Spišskej diecézy. V rozhovore nám prezradil svoj pohľad na mladých v Cirkvi, pastoráciu, ale aj Katolícku univerzitu.
Ste známy svojim aktívnym prístupom a prítomnosťou ku svojim veriacim. Z čoho vyplýva toto Vaše nadšenie?
Z Božej milosti, veľmi jednoducho. Ak sme rozhodnutí žiť pre Krista, tak potom z toho vyplýva aj to nadšenie Krista šíriť. Páči sa mi veta – Len ten môže zapáliť iných, kto sám horí. Aj ja si uvedomujem, že ak chcem zapáliť iných, aj ja musím horieť pre Krista. Pán Ježiš hovorí o svetle ja som svetlo sveta. Hovorí, že vy ste svetlo sveta. Tam je to zapálenie, horenie, takže preto vychádzam z tohto. Uverili sme Ježišovi, chceme šíriť Božie kráľovstvo. Chcem to robiť s takým nadšením, entuziazmom pre Krista.
Rovnako ako aj Svätý Otec František, aj vy zdôrazňujete úlohu mladých v Cirkvi. Podľa viacerých výskumov sa však viera medzi mladými vytráca. Ako môžeme tento jav chápať?
Rozumiem, že svet tiež dáva svoje ponuky. Nielen Cirkev dáva pozvánku, ponuku pre mladých, ale aj tento svet. A tých ponúk je oveľa viac, ako dáva Cirkev. Sú pestrejšie, rozmanitejšie. Tam to hovorím tak biblicky, že sme sa ocitli možno v zápase nielen s hriechom, ale aj s ponukami. Cirkev nie je osamotená, že by mala monopol a nikto dookola nie, ale vidíme, že ponuky dávajú aj iní. Vidím, že s tým istým sa možno trápia rodičia, učitelia. Uvedomujú si, že vychovávajú už nielen oni ako rodičia, ale vychovávajú aj médiá, digitálny svet, kamaráti. Mladí si hľadajú návody na život aj inde, nielen u rodičov. Učitelia si uvedomujú, že vzdelávajú nielen oni, ale mnohé poznatky a informácie si mladí nájdu inde. A už to nie je len škola. Čiže logicky to platí aj pre Cirkev. Dnes, keď Cirkev ponúka hodnoty podľa Evanjelia, tak mladí ich hľadajú aj inde. To je jedna realita, že tá ponuka je široká. Tú úlohu vidím v povzbudzovaní mladých, aby boli hľadači pravdy. Aby to neboli pseudohodnoty, len také krátkodobé hodnoty, aby to bolo niečo trvalé. Ale s tým zápasíme celá spoločnosť. Raz mi jedna mama povedala, že zápasí v rôznych oblastiach s tým, aby jej deti nešli ľahšou cestou. Dáva im na výber, aby robili niečo pre svoje telo, aby športovali, išli do prírody. Lenže prečo by mali ísť do prírody, keď si môžu sadnúť a sedieť? Alebo aby si robili domáce úlohy, vypracovali nejakú prácu. Lenže prečo to robiť, keď si to môžu nájsť na internete? Povedala mi: Otec biskup, ja vidím že sa v rôznych oblastiach ponúka ľahšia cesta. V evanjeliu Ježiš Kristus hovorí, že je aj cesta široká a ľahká, stavanie domu na piesku, kde to ide ľahšie a mnohí po nej kráčajú. A úzka cesta vedie do Božieho kráľovstva. Takže možno aj to je odpoveď – mnohí si vyberajú ľahšiu cestu. Preto apelujem na hľadanie pravdy, lebo som presvedčený, že keď budeme poctiví hľadači pravdy, tak zistíme, že ľahšia cesta neznamená automaticky správna a neprinesie mi automaticky skutočné šťastie. Nádej mladých vidím v tom, že napriek tomu, že odchádzajú, alebo nie sú v kresťanstve presvedčení, máme aj horlivých mladých ľudí, ktorí evanjelium žijú. Zapálených ľudí, malé spoločenstvá, mladých, ktorí sa stretávajú, čítajú Sväté Písmo a žijú duchovným životom a sviatosťami. Ja do nich vkladám nádej preto, lebo ako som už povedal, zapálení pre Krista dokážu zapáliť aj iných. Na to sa spolieham, že oni sú tí apoštoli a misionári a môžu ísť a zapáliť druhých.
S tým sa spája aj pokles záujmu o duchovné povolania. Myslíte si, že je v tomto nejaké ohrozenie?
Sú dve veci, ktoré v tomto vnímam. Pán Ježiš hovorí: Proste pána žatvy! Naša úloha je naozaj aktívne sa podieľať na tom, aby sme vytvárali atmosféru pre vznik nových povolaní. My nie sme tí, ktorí povolávajú, to je Pán. Ale sme povolaní, tak ako hovorí Ján Krstiteľ pripraviť cestu. Vytvárať prajné prostredie, kde Pán bude môcť tie povolania podnietiť. Druhá vec, ktorá mi s tým prichádza je pokora, čo sa nových povolaní týka. Lebo je to Pán, kto povoláva a my vytvárame istú snahu, ale ak Pán nevypočúva naše prosby, aj to je odpoveď. On neodpovedá len tým, že ak ma prosíte o nových kňazov a rehoľné osoby, ja vás vypočujem. My ho prosíme a Pán nevypočuje nie preto že by nechcel, ale preto, že modlitbu vypočúva tak, aby nám bola na požehnanie. Pre nás to môže byť výzva viac sa aktivizovať, tí laickí bratia a sestry. Viac hovoriť o synodálnej ceste, viac zapájať bratov a sestry, ktorí žijú v rodinách alebo spoločenstvách. Nespoliehať sa na to, že budeme mať kňaza a kňaz to spraví za nás. Modlíme sa, robíme aktivity, a nie vždy je odpoveď množstvo, ale sú to jednotlivci. Aj toto je odpoveď Pána Boha, ktorý nám hovorí: Dôverujte mi! Aj vtedy, keď tu bude jeden bohoslovec v ročníku, aj vtedy mi dôverujte, ja neopúšťam svoj ľud. To sú dve strany jednej mince. Aj ja chcem medzi spolupracovníkmi vytvárať také prajné prostredie, atmosféru v rodinách, spoločnosti a medzi nami. Že ísť tou cestou kňazského života je niečo vznešené, pekné. Je to vznešená cesta, tak ako je vznešené manželstvo. Ale zároveň byť v takej pokore, že mi prosíme, ale vzrast dáva Boh.
Vaša nová pastoračná cesta sa nesie v duchu príbehu Emauzských učeníkov. O akých iných biblických príbehoch ste v rámci pastoračného plánu uvažovali, alebo do budúcna budete uvažovať?
Emauzský učeníci bolo po modlitbe, po prerozjímaní aj po inšpirácii sa od iných diecéz. Najmä to bola Rímska diecéza, ktorá mala túto cestu. Tak som si povedal, že je to silná inšpirácia pre nás. Sú v tom etapy počúvania, prijatia a to som považoval za dôležité. Aby sme sa učili aj od iných diecéz, navzájom sa počúvať, prijať, zaujímať sa jeden o druhého ako Ježiš, ktorý sa zaujíma o cestu učeníkov. Rieši, čo ich trápi, prečo sú sklamaní. A potom Božie slovo, Eucharistia. Chcem žiť aj v spojení s univerzálnou Cirkvou. Budúci rok 2025 je jubilejný rok a preto v rámci diecézy nechcem ísť nejakou vlastnou cestou. Aby to nevyzeralo že sme odtrhnutí, ale pozornosť našej diecézy sa bude upierať na to, čo prežíva celá Cirkev. A to je jubileum, jubilejný rok. Význam jubilea, vo Svätom Písme a v Cirkvi, čo to znamená žiť to. V Biblii to znamenalo návrat k Bohu, prepustenie otrokov, odpustenie dlžôb v materiálnom svete. V duchovnom to znamenalo odpustenie si, udobrenie sa, hľadanie zmierenia. A do duchovnej roviny to prešlo aj v Cirkvi, taký milostivý rok. Chce to byť pre nás príležitosť, aby sme sa vrátili k Bohu a prehĺbili ten vzťah. Takže ten rok 25, na ktorý sa pomaličky budeme pripravovať a najmä od jesene už aj aktívne budeme pripravovať našich farníkov, že sa chystá jubilejný rok. Bude otvorený na Štedrý večer pri polnočnej svätej omši v Ríme. My na to chceme nejak nadviazať v našej diecéze, pretože to bude rezonovať v celej Cirkvi. Ďalší rok je, ak Pán Boh dá a dožijeme, v znamení 250 rokov od vzniku diecézy. Bola založená 13. marca 1776. Mám tu generáciu kňazov, ktorí si pamätajú, ako sa za komunizmu slávilo 200 rokov. A chcem na to nadviazať už aj v slobodných časoch. Aj na také zvýšenie povedomia identity spojenia s miestnou partikulárnou cirkvou Spišskej diecézy. Patróna svätého Martina z Tours, katedrály svätého Martina, vôbec farností. Aby to nebolo len nejaké kultúrne podujatie pri príležitosti osláv, ale pastoračné prehĺbenie. Poznať ten duchovný život, poznať spoločenstvo, poznať sa bratia a sestry v Spišskej Kapitule a diecéze. Vidieť, že my vytvárame spolu miestnu cirkev. Toto najbližšie, ak mi Pán Boh dopraje života. Samozrejme mám inšpiráciu. Okrem Ježišovej cesty do Emauz ma inšpiroval aj príbeh Ježiša, ktorý prichádza do Betánie do domu Márie, Lazára ako ku svojim priateľom. Toto je tiež myšlienka, ktorú nosím zatiaľ iba v srdci. Dať tomu pastoračnú formu – Ježiš, ktorý chce byť u nás doma v domácej Cirkvi. Lazár, Marta a Mária to boli priatelia, u ktorých sa Ježiš rád zastavil. Šíriť myšlienku, že aj my sme priatelia Ježiša. Chceme žiť tak, aby sa Ježiš u nás chcel zastaviť. Ale to možno o pár rokov, najprv mám tieto priority.
biskup František v pracovni
V čom je podľa Vás Katolícka univerzita iná od ostatných univerzít?
Ona si dala heslo ,,Formujeme myseľ a srdce“. Ja som tu bol v rokoch 2014 až 2018 prorektorom pre zahraničné vzťahy. Tam je podobnosť a rovnakosť s inými univerzitami, že formujeme myseľ. Každá univerzita dáva intelektuálne vzdelanie. Pre mňa je výraznou pridanou hodnotou aj to, že formujeme srdce. Veľmi si želám, aby to bolo presvedčenie aj pedagógov, zamestnancov a vedenia univerzity. To, že formujeme myseľ, je povinnosť. To je univerzita, ktorá má dávať, byť vzdelávacou inštitúciou. Ponúkať čo najkvalitnejšie vzdelanie. Kladiem dôraz a povzbudzujem, aby Katolícka univerzita bola naozaj v spoločnosti konkurencieschopná aj po profesionálnej, odbornej stránke. Kvalitou vyučujúcich, kvalitou vedeckej práce. To je čosi, čo sa očakáva, je samozrejmé pri názve univerzita. Zároveň je tam to slovíčko katolícka. A tam dávame dôraz aj na formovanie, nielen mysle ale aj srdca. Toto môže byť práve tá pridaná hodnota, rozdiel od ostatných. Že viac ako ostatné univerzity dáva dôraz na prostredie, ktoré formuje nielen myseľ ale srdce. Tú atmosféru, ktorá je na škole a jednotlivých fakultách. Aby bolo prostredie prajné aj pre formovanie srdca, mať integrálne zameranie a túžbu zamerať integrálneho človeka. To znamená nielen že ma zaujímajú tvoje študijné výsledky, ale zaujímaš ma ako človek. Toto vidím ako pridanú hodnotu. Preto je napríklad dobré, že pôsobí pastoračné centrum a preto je dobré, že sú tu aj aktivity kultúrno-náboženské, ktoré formujú naozaj nielen myseľ ale aj srdce. A v tom prostredí chceme ukázať že aj viera je súčasťou formácie mysle a srdca. Že kresťanstvo, Ježišovo evanjelium prispieva ku formovaniu srdca a mysle. Teda, čo je to pridané je to, že sme Katolícka univerzita a zameriavame sa na srdce aj myseľ, čiže celého človeka, komplexne.
Máte pre študentov KU nejaký odkaz?
Ja sa vrátim ku Katolíckej univerzite, čo vnímam ako realitu. Katolícka univerzita je stále aj misijným územím, znamená že nám tu neprichádzajú len študenti, ktorí sú praktizujúci z katolíckeho prostredia. Veľakrát sú to študenti, ktorí sú pokrstení a nepraktizujú, alebo nie sú pokrstení. Idú na univerzitu, dávajú si prihlášku na verejnú vysokú školu, medzi ktoré patrí aj Katolícka univerzita. Tu si uvedomujem, že my sme aj misijným územím. Želám študentom, okrem túžby po kvalitnom vzdelaní a formácii, aby boli aj takí vyžadujúci, že chceme mať dobré prostredie pre náš rast, aby univerzita bola v tých rankingoch vysoko, mala svoju úroveň a aby sme boli hrdí. No okrem toho im želám, aby sa boli aj oni jeden pre druhého príkladom. Môžu strhnúť svojim kresťanským štýlom života svojich spolužiakov ku prehĺbeniu viery. Toto želám naozaj najmä študentom, nech tu tie spoločenstvá a kamarátstva, ktoré vznikajú, nové vzťahy, ktoré poznávate, nových spolužiakov, keď vás prijmú, slúžia aj k tomu, že môžu vzniknúť pekné iniciatívy. Pekné vzťahy, ktoré nám môžu pomôcť priblížiť sa navzájom ku Kristovi. Prichádzajú tu mnohí študenti, ktorí sú praktizujúci, sú veriaci a môžu podnietiť ku viere aj druhých, ktorí sú nerozhodní, vlažní, skeptickí vo vzťahu k viere, k Bohu. A toto je už úloha mladých. Povzbudzujem, aby študenti boli misionármi takej ľudskosti, kultúrnosti, evanjelia aj v tomto prostredí.
