POMOC PO RUSKY ZNAMENÁ VOYNA

Len prednedávnom mali svoje životy, svoj dom a teraz utekajú len s pár kúskami oblečenia. Prinášame reportáž z ubytovne pre ukrajinských utečencov.

Moje oči nezdvorilo lezú po obraze budovy odtieňov sychravej jari. Chladný ružomberský vzduch v hrudi ma neopustí ani po vstupe do ubytovne pre obyvateľov z Ukrajiny utekajúcich pred vojnou.

Plastové okná a drevotrieskový nábytok vedú súboj s arómou socialistickej čakárne u doktorky. Chodby sa zužujú a schody sú po vstupe na každé ďalšie poschodie strmšie. Zo steny posiatej radom dverí v tmavej chodbe vyjde ustatá žena s dojčaťom v náručí. Spoločne sa stratia v špirále schodiska. Všetko pred mojimi očami existuje preto, lebo pred siedmymi dňami, 24. februára 2022, ruské vojská zahájili inváziu na Ukrajinu.

Fotoaparát sa na mojom krku hompáľa zo strany na stranu, akoby ma chcel upozorniť na každú premeškanú šancu zachytiť životy ukrajinských utečencov. Ako ale môžem myslieť na fotografovanie, keď mi pred nosom práve preletel párik detí s hlavami vo výške mojich kolien? Aha! Jedno dokonca spadlo! Teda, nie naozaj. Hrajú sa, docvakne mi, keď jeden chlapec vykreše úsmev plný mliečniakov na toho druhého a ten mu radostnú náladu opätuje rovnakou mincou.

Prítomnosť fotoaparátu ma upozorní na skutočnosť, že nikto moje spomienky bez fotodokumentácie neuvidí. Ako inak by sa ľudia dozvedeli o dvoch roztopašných deťoch bez dozoru v ubytovni, v ktorej žijú len preto, lebo v ich rodnej krajine zúri nepokoj?

Ako sa Egypťan sa zamiloval do Ukrajinky

„Zatvorte dvere!“ výkrik vyjde zvnútra jednoizbovej bytovej bunky. Keďže do bytu vchádzam ako posledný z tímu, mojou úlohou je postarať sa o to, aby neušla mačka. Mačacina napodiv prekonáva bariéru respirátora a dobije moje čuchové receptory skôr, než ma na fúzatú šelmu upozornia. Otvor do chodby sa otriasie pod náporom dreva a mojej nemotornosti. Mačku po mojej mikroskopickej expedícii do hlbín jednoizbáku našťastie hladí akási vysmiata tínedžerka. Tuším, že bez pradúceho klbka jej úsmev z tváre opadne bez možnosti návratu. Zároveň ďakujem neznámej osôbke za to, že zredukuje moje šance stratiť zvieratko utečencom z Ukrajiny.    

Vkročím do izby, v ktorej stôl plný jedla, hygieny, papierov a elektroniky súťaží so stoličkami, posteľami a dlážkou pokrytou taškami o prvenstvo v rozpínaní. Na jednej z dvoch jednolôžkových postelí v drobnej miestnosti sedia dvaja mladí ľudia. Pristane im to. Vyzerajú šťastne, až kým Yulia neprehovorí o svojej rodine, ktorú sa snažila presvedčiť k úteku z Ukrajiny. Jej rodina však chcela zostať. Medzera medzi Yuliou a Ahmedom sa zmenšuje po každej novej otázke o ich domove. Ona pochádza z Ukrajiny a on z Egypta. On prišiel žiť na Ukrajinu za láskou. Spoločne utiekli z hlavného mesta Kyjev, kde začala invázia ruských vojsk. Teraz hľadajú útočisko na Slovensku.

„Cesta sem nám trvala tri dni,“ začne rozprávať Ahmed v plynulej angličtine. Akoby čítal úvod scenára romantického trileru. „Z Kyjeva sme vyrazili v tretí deň vojny. Prespávali sme na železničných staniciach, pretože okolie bombardovali Rusi. Napokon sme sa dostali na hranice. Prvý deň, keď začala vojna, som spal, bolo päť hodín ráno a zrazu som započul zvuk explózií. Keďže bývam vysoko, mám dobrý výhľad na mesto. Otvoril som balkón a videl som preletieť raketu. Zazrel som, že niečo trafila. Zavolal som svojej žene, ktorá bola v tom čase na ceste vo vlaku vo východnej časti Kyjeva. Situácia v tej časti bola horšia,“ Ahmed a Yulia si vymenia pohľady. Muž predo mnou vyzerá a znie skutočne. To, čo hovorí, ja prežívam len v obľúbených dystopických novelách. „Povedal som jej, že sa začala vojna,“ pokračuje Ahmed.

„Zavolal som svojej rodine, pretože som nevedel, čo sa môže stať. S manželkou sme sa napokon našli a neskôr sme vyhľadávali úkryty v meste. V nich sme prečkávali noci. Opustili sme náš domov a všetkých známych. Stalo sa to veľmi rýchlo a všade na Ukrajine. Vojna nepostupovala z východu na západ Ukrajiny, ale prišla z každej strany,“ rozhodí ruky muž s iskrou obavy v očiach a napodobní vpád ruských vojsk.

„Nemám príliš veľký záujem o politiku, ale v jednom mám jasno – Ukrajinci majú právo brániť svoju krajinu. Toto je invázia v plnom rozsahu. Je to vojnový zločin. Civilisti sú touto situáciou priamo ovplyvnení, a to fyzicky alebo emocionálne. Veľa ľudí opúšťa svoje domovy. Ja a moja žena sme len prednedávnom mali svoje životy, náš dom a teraz utekáme len s pár kúskami oblečenia.“

Yulia si napraví okuliare, aby sme lepšie počuli. „Podľa mňa to všetko začalo už dávnejšie. Prednedávnom som sa rozprávala so svojimi priateľmi, ktorí sú proruskí, a oni mi povedali, že Ukrajina ani nie je krajina, že bola len vytvorená Rakúsko-uhorským cisárstvom, že nemáme históriu, že všetko, čo potrebujem vedieť, nájdem v online knižnici.

Neviem, prečo by sme mali byť nenávidení pre našu históriu, keď dnes existujú ľudia, ktorí chcú samostatnú Ukrajinu. Nerozumiem tomu, prečo si zaslúžime taký zlý prístup, ale to, čo sa deje, je choré.“  Každý pohyb Yuliných a Ahmedových úst odkrýva ďalší a ďalší dôvod, prečo sa každá časť môjho tela okrem uší mení na kameň. Dostanem strach, že ak vydýchnem prihlasno, Yulia a Ahmed sa rozutekajú ako dve srnky. Nie. Ak sú srnky, tak poriadne statočné, napadne mi, keď Ahmed opätuje úsmev Yulii a obaja naďalej energicky odpovedajú na otázky od cudzincov.

„Celá moja rodina je na Ukrajine,“ vzdychne Yulia, „moji starí rodičia, moji rodičia a moji priatelia, všetci zostali na Ukrajine. Chcela som, aby odišli, ale všetci sa nachádzajú v iných častiach Ukrajiny. Navyše chcú pokračovať v žití svojich životov. Mama mojej kamarátky stále chodí do práce. Kým sme cestovali, videli sme množstvo podobných ľudí, ktorí jednoducho pracujú. Ženy na železničných staniciach, ženy v metre, ľudia, ktorí upratujú ulice,“ pokrúti hlavou.

„Niektorí sa stále smejú, nestrácajú nádej, chodievajú von so psami, starajú sa o mačky,“ doplní ženu Ahmed.

„Verím, že sú medzi Rusmi dobrí ľudia a chcem, aby vedeli, že sme všetci rodina. Táto vojna sa musí skončiť.“ Mužova tvár zmäkne, keď ukáže na mačku pri tínedžerke. Priestor medzi izbami mladého páru a inak cudzieho dievčaťa nedelia okrem číreho vzduchu ani stena, dvere, pánty či prah. „Naša mačka bola v prepravke šesťdesiat hodín,“ povie Ahmed.

„Six?“ vypadne zo mňa.

„No, no. Six-ty,“ zopakuje zreteľnejšie Ahmed, „ale nebojte sa, mala prestávky na záchod. Dokonca počas celej cesty vyzerala, že si vojny ani len nevšimla,“ dodá rýchlo po tom, ako moje obočie prekoná osobný rekord v skoku do výšky. „Nesmierne ďakujeme Slovákom za to, ako sa zachovali. Mali sme problém s dokumentmi a za normálnych okolností by cez hraničný priechod pustili len moju ženu.“

„Môj otec si dokonca kúpil pištoľ,“ pokračuje Yulia, „aby sa mohol chrániť. Posiela mi fotky, ako drží zbraň.“ Smiech. Keď sa žena zasmeje, priznám, že mi predstava nemotorného mužíka so zbraňou v rukách, ktorý zo zábavy posiela svoje obrazové paródie dcére, inovuje výraz tváre z vážneho na prístupný humoru. Yuliine kútiky úst sa ale náhle stiahnu do pôvodnej nízkej polohy. Obnoví náladu v miestnosti, akoby bola dirigentkou. „Vďaka internetu som schopná komunikovať s rodinou. Mám ale strach z toho, čo sa stane. Čo ak ľudí odstrihnú od potravín a základných potrieb? Je to strašidelná predstava.“

Na Ukrajine zomierajú aj synovia ruských matiek

Anastasia a jej matka sú zo Zakarpatskej oblasti. Cesta na Slovensko im trvala približne 24 hodín. Šli autobusom z Mukačeva do Košíc. Z Košíc do Ružomberka prišli vlakom, po polnoci. Išla s nimi aj stará mama, ktorá bola veľmi unavená. Cesta bola ťažká, no zvládli to. Matka s dcérou sa na seba pozrú a rozosmejú sa, pretože Anastasia musí po celý čas prekladať po matke z ukrajinčiny do slovenčiny.

„Na Ukrajine zostal môj otec,“ prehovorí Anastasia Zelenska. Dievča vyzerá ako ja a moji rovesníci. Oblieka sa rovnako, má dokonca rovnaký typ mobilu. Za jej chrbtom ale čupia tiene dlhej chodby, jej čelo osvetľuje len trocha denného svetla, ktoré okná ubytovne v Ružomberku zvládajú s námahou vstrebať.

„Otec je bývalý vojak, ale na základe aktuálnej situácie sa znovu prihlásil do armády,“ povie Anastasia, „pracuje vo vojenskej nemocnici na západe Ukrajiny. Tam čakajú zranených vojakov z východu. Lúčili sme sa ťažko. On teraz odísť nemôže. Hranice sú zatvorené pre mužov od 18 do 60 rokov. Vlastne je to jeho občiansky povinnosť – zostať tam a bojovať za svoju krajinu.“

Jej pohľad je spätý s očami matky, ktorá sa ešte len začínala učiť po slovensky. Čierne oblečenie, ktoré obe nosia, nešťastne ladí s predmetom nášho rozhovoru. Potemnenú atmosféru preryje vtipná poznámka Anastasiinej matky o tom, že nie sú príbuzné s ukrajinským prezidentom.

„Prijali nás veľmi dobre,“ doplní dcéra matkinými slovami, „máme zabezpečenú stravu, strechu nad hlavou. Sme veľmi vďačné zamestnancom, ktorí nás prijali, študentom Katolíckej univerzity v Ružomberku aj dobrovoľníkom. Takisto máme zabezpečené jedlo, hygienické potreby, prostriedky… Chceli by sme sa celému Slovensku poďakovať za to, že jeho obyvatelia poskytli takúto pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v nepriaznivej situácii,“ žena v čiernej blúzke venuje pohľad všetkých prítomným stojacim za zvukovými záznamníkmi a kamerou.

Matka s dcérou plánujú zostať na Slovensku, pretože situácia na Ukrajine zatiaľ nie je stabilná, zdôverí sa žena skrz dcéru. Hovorí mäkko, až sa zdá, že jej hrdlo praskne ako porcelánová váza.

„Neviem, čo čaká našu krajinu. Máme na Ukrajine rodinu, príbuzných. Veľmi sa o nich bojíme. Ale Slovensko ponúka Ukrajincom, ktorí sem prídu, zdravotné poistenie. Stará mama má diabetes, je chorá, má zlý zdravotný stav. Mama je rada, že sa o ňu môžeme aspoň takto postarať,“ povie rozkývaná Anastasia opretá o pevnú chodbovú stenu ubytovne.

„V Rusku sa šíria informácie o tom, že Ukrajinci na východe zabíjajú rusky hovoriacich ľudí. Rusi chcú údajne oslobodiť ľudí od ukrajinskej nadvlády. Je to ozajstná vojna. Ani informácie v Európe nie sú vždy pravdivé. Na Ukrajine zomierajú ľudia, zomierajú deti. Rusi neútočia iba na strategické či vojenské objekty. Vojna zasahuje celú krajinu.

Chcela by som Ukrajincom odkázať, aby sa držali. My vyhráme. Za našich vojakov sa modlíme všetci. Pomáhame im rôznymi spôsobmi. Teraz sa na Ukrajine rozdeľuje rôzna humanitárna pomoc pre vojakov. Ukrajina má dvoch susedov,“ spevní svoj postoj pani Zelenska, „ktorí na ňu útočia – Rusko a Bielorusko.

Ale má aj takých susedov ako Slovensko, Poľsko a Maďarsko, ktorí pomáhajú občanom Ukrajiny. Rusom chcem odkázať len to, aby neverili všetkých informáciám, ktoré kolujú v ruských médiách, aby verili, že je to skutočná vojna, nie špeciálna operácia, ako sa hovorí v Rusku. Na Ukrajine nezomierajú len ukrajinskí vojaci, ale aj ruskí vojaci – synovia ruských matiek. Bola by som rada, keby Rusi naozaj pochopili, že je to ozajstná vojna.“

Miesta pre utečencov naplnili už viac ako z polovice

Po stretnutí s Anastasiou a jej matkou nasledujeme Viktora Mydla, hovorcu primátora mesta Ružomberok, aktívneho chlapíka so zlatými hodinkami, do prázdneho bytu pripraveného pre utečencov z Ukrajiny. Približne päť Slovákov si v danej chvíli zrejme snaží predstaviť, ako sa asi bude v tomto praktickom byte žiť približne štyrom Ukrajincom (a to som nezahrnul pobehujúce deti). Napriek útlosti sa moja figúra oškrie takmer o každý okraj, ktorý som mal za úlohu obísť. Úloha nesplnená. Alternatívne ubytovanie pre ľudí v núdzi však má niečo do seba, teda aspoň s prihliadnutím na krízový stav. Kúpeľňa je čistá a útulná a izby pripravené prijať kohokoľvek, kto potrebuje pomoc.  

„Najväčší nával utečencov z Ukrajiny bol prvé dni vojny, teraz je to pokojnejšie,“ rozrozpráva Viktor Mydlo a ponúkne nám miesto na sedenie. „Z hraníc odchádzajú pravidelné tranzity, ktoré nosia ľudí na železničné stanice a na týchto staniciach sa utečenci rozhodnú, čo urobia ďalej.

Slovensko pre nich nie je veľmi známe. Málokto vie niečo o Ružomberku. Väčšina ľudí, ktorí skončia tu, sú tu preto, lebo nemajú inú možnosť. Veľká časť utečencov odchádza do Bratislavy alebo smerom na Prahu,“ vysvetlí.

Podľa Viktora Mydla má ubytovňa 51 lôžok. Ukáže nám tašku plnú základných  vecí ako sú hygienické potreby alebo dámske potreby či toaletný papier. Ubytovňu momentálne obýva 33 ľudí, 3 domáce zvieratá – pes a dve mačky. Hovorca sa pri spomienke zvierat rozosmeje a poukáže na snahu Ukrajincov priniesť so sebou svojich domácich miláčikov, bez ktorých by z krajiny pravdepodobne neodišli. Ubytovňa však nie je príliš luxusná a preto je komplikované spojiť rodiny so zvieratami s ľuďmi, ktorým zvieratá neprekážajú.

„Uprednostňujeme matky s deťmi. Najviac uprednostňujeme rodinných príslušníkov ľudí z Katolíckej univerzity, ktorí žijú v Ružomberku. Pokiaľ je to možné, tak ostatných posielame ďalej,“ zdôrazní Mydlo.

Najväčším problémom sú podľa Mydla tranzitné ubytovania, resp. ubytovania na jednu noc. Ľudia z takýchto ubytovaní môžu vraj ľahko zabrať voľné miesto matke s dieťaťom. Spomeniem si na ženu, ktorá v náručí niesla drobného človiečika zabeleného v perinke.

„Našťastie v okolí žije množstvo dobrých ľudí, ktorí ponúkajú ubytovanie aj na jednu noc. Ľudí posielame aj po dobrovoľníkoch. V podstate zakladáme dom sociálnych služieb za chodu,“ zatiahne Mydlo. Pokrčenie pliec pri slovách „často je to pokus/omyl, ale inak sa to robiť nedá“ počujem aj vo vedľajšej miestnosti.

Spozorniem, keď hovorca rozpráva o žiadosti o azyl. Podľa všetkého dobrovoľníci na ubytovni vozia utečencov aj na imigračné, kde vypisujú potrebné papiere a žiadajú o zmenu statusu. Na výber majú niekoľko možností, napríklad zmena statusu na dočasné útočište, azyl alebo vojenský azyl. V prípade azylu ale môže byť podľa Mydla problém, pretože utečencom bude v takom prípade odobratý pas a nemôžu opustiť krajinu, kde o azyl požiadali. Na rozdiel od zdĺhavého procesu získavania azylu status dočasného útočišťa ukrajinským občanom umožní  rýchly a neobmedzený prístup na trh práce, k zdravotnej starostlivosti a ich deťom prístup k vzdelaniu na Slovensku.

Netuším, čo by som robil ako utečenec. Najväčšou výzvou pre mňa bolo doposiaľ len vybavovanie študentského preukazu ISIC.

Deti utečencov nevychádzajú von

„Jeden z najpálčivejších problémov je starostlivosť o deti,“ zvážnie hovorca. Len pred chvíľou som navštívil spoločenskú miestnosť plnú mladých osôbok, ktoré si okrem mňa pre hry medzi sebou očividne nevšimli ani to, že na Ukrajine panuje chaos a oni už dávno nie sú vo svojich detských izbách.

„Máme približne sedem detí vo veku od jedenásť mesiacov po štrnásť rokov v rôznom zdravotnom stave. Deti nevnímajú konflikt tak, ako rodičia. Užívajú si detský život a tu sa javí problém, pretože tu nemajú žiadny program. Preto behajú hore-dolu po ubytovni. Snažíme sa tento problém vyriešiť, poskytnúť obyvateľom ubytovne to, aby sa o seba vedeli postarať sami – napríklad im zohnať prácu, i keď len dočasne.

Navrhli sme rodičom, aby zobrali deti von, nech sa trochu pohrajú. Väčšinová odpoveď bola nie. Rodičia sa boja. Majú strach z toho, že príde bombardovanie, že je to nebezpečné, že sa ich deti stratia. Taktiež sa boja, že keď ich deti odídu a budú sa chcieť vrátiť, ich miesto už bude zabraté.“

V prípade naplnenia kapacity majú niekoľko scenárov: „Scenár A je teraz, kedy kapacity vystačujú. Sme v blízkom kontakte s našimi partnerskými organizáciami, ktoré sú v tomto s nami. To je predovšetkým Katolícka univerzita v Ružomberku a Mondi SCP (severoslovenské celulózky a papierne). Katolícka univerzita by mala uvoľňovať svoje kapacity, približne dvadsať miest na internáte pre ukrajinských utečencov. Niekoľko ľudí môže prespať aj v Univerzitnom pastoračnom centre. Mondi sa ponúkla dať ešte jeden svoj internát, kde by mali vzniknúť ďalšie miesta. Keby sa i tak preplnili, máme v pláne otvoriť telocvične,“ povie Mydlo.     

Pomoc nekončí len pri ubytovaní. Rezidenti dostávajú varenú stravu dvakrát denne, inak v suchej forme, taktiež iný typ stravy – napríklad croissanty. Ďalšou praktickou nevýhodou je zmenáreň hrivien. Najbližšia je v Žiline. „V priemere má človek po úteku z Ukrajiny pri sebe približne 80-200 eur. Ale zatiaľ majú všetko podstatné, až na cigarety a podobne,“ vysvetľuje hovorca.

Cudzinecká polícia a čo ďalej?  

„Toto je matka, toto manžel, deti, starý otec a rodinný priateľ,“ uvažuje viceprimátor Ružomberka Michal Lazár, kým kútikom oka ukazuje na skupinku utečencov pred budovou cudzineckej polície, „teda aspoň myslím. Nie je im veľmi rozumieť,“ dodá pred tým, než nám popraje veľa šťastia. Ak sme toto miesto hľadali takmer polhodinu za pomoci rodených Ružomberčanov, o čo ťažšie je to pre cudzinca bez pomocnej ruky od dobrovoľníka? šrotuje môj mozog, kým prechádzame vchodom do budovy hrajúcej sa na schovávačku pred svetom. Začína sa mi cnieť za drobným obydlím Yulie a Ahmeda.

Dobrý deň, dobrý deň, dobrý deň, vracia sa k nám ozvena našich pozdravov. Neviem rozlíšiť, kto je Slovák a kto utečenec z Ukrajiny. Ľudí v núdzi zväčša prezrádzajú len malé hlávky ukryté v rodičovskom objatí.

Na poschodí, kde sídli cudzinecká polícia, nás prijme čakáreň, nápisy v azbuke a mrežové dvere. Práve spoza nich sa o chvíľu vynorí policajtka s otázkou v očiach. „A vy ste?“ pochopiteľne pôsobí spýtavo až nevrlo. Skôr spýtavo, presvedčím sám seba pri predstave, že som na jej mieste. Sám by som trpel nervozitou pri pohľade na štyroch študentov žurnalistiky s kamerou, fotoaparátom a zvedavosťou vytesanou do čiel.

„Povedali nám, že sem môžeme prísť urobiť reportáž,“ reaguje naša skupina.

„Ale, to teda nemôžete,“ policajtka skenuje novinárske náradie. Pripomenie mi vystrašeného vlka z National Geographic. „Pôjdem sa spýtať vedúceho,“ venuje nám krátky pohľad na chrbát uniformy. Predtým však pohľadom pichne niekam za nás. Až vtedy mi dôjde, že za nami sedí žena s dojčaťom, ktorú som videl ešte na ubytovni.

„Are you single or married?“ ozve sa mužský bas tam, kde nám bol odopretý prístup. Kým čakáme na návrat policajtky, ja lúštim azbuku na dverách do onej neprístupnej oblasti. Fantazírujem o tom, ako asi vyzerá policajt, ktorý už po tretí raz položí tú istú otázku ukrajinskému utečencovi v angličtine. „Are you SINGLE or MARRIED?“ zopakuje s dôrazom na „s“ a „r“. Teraz si ho predstavím ako nazlosteného Seeleyho Bootha zo seriálu Kosti. Fantáziu naruší fakt, že Seeley by na utečenca z Ukrajiny po slovách „ya ne rozumiyu“ nekričal tú istú otázku opakovane, ale vytiahol by mobil s prekladačom.

„Kto ste vy?“ luskne perami vysoká pani. Napriek očividnej únave vyzerá fantasticky. Toto zaškatuľkovanie ale pokazí, keď zavetrí ženu s dojčaťom. „Vy potrebujete pomoc? Poďte, ja vás zoberiem,“ prikročí kráska k žene, ktorá odmieta odpovedať a tisne si malého človiečika k prsiam. Spomeniem si na to, čo povedal hovorca primátora – ukrajinskí rodičia majú strach púšťať svoje deti z dohľadu. Možno sa žena obáva toho, že jej dieťa zoberú v momente, keď prekročí prah odpudivých mrežových dverí.

Dostaneme zákaz kohokoľvek fotografovať či nahrávať. „Môžete si odfotiť čakáreň,“ vypadne z policajtky, než sa rýchlo otočí na päte a zmizne nám z dosahu.

„Máme povolenie,“ poučíme policajta, ktorý prechádza okolo. Uvažujem nad tým, prečo vôbec potrebujem povolenie na to, aby som mohol odfotiť prázdnu čakáreň s mrazivo bielymi stenami, spustenými žalúziami bez retiazok, oknami bez kľučiek a radiátorom – domovom niekoľkých opustených plyšových hračiek. Než odídeme, dospejem k rozhodnutiu, že si po dnešnom dni do kávy primiešam lopatu sérotonínu.