Skip to main content
Dobrovoľníčka triedi potraviny, Foto: Marek M.

Čelíme dobe, ktorá sa obáva zajtrajška.

Zvykli sme si na Covid, zatvorené reštaurácie aj tváre zahalené respirátormi. Potom akosi všetko poľavilo. Opäť sme mohli nakupovať, posedávať v kaviarňach a ísť do divadla. Na chvíľu sa zdalo, že život sa opäť vracia do normálu. Situácia sa prudko zmenila v skorých ranných hodinách 24. februára, inváziou ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu.

Dobrovoľníci Marek Marton a Ivana Ondovčíková porozprávali, ako oni reagovali na mrazivé februárové ráno, a ako vyzerala ich pomoc utečencom vojny na slovenských hraniciach s Ukrajinou.

Neostali sme ľahostajní

„Sledovala som udalosti, ktoré už predchádzali celej vojne. Na jednej strane som tušila, že to vyústi až do takéhoto konfliktu, na druhej strane som stále dúfala, že sa to nestane. Moja prvotná reakcia bol veľký nával paniky, čo bolo aj pre mňa veľmi prekvapivé a dodnes neviem ako sa mám cítiť, ako mám reagovať,“ opisuje svoje dojmy študentka žurnalistiky na Univerzite Komenského Ivana.

Ukrajina je susedný štát Slovenska. Prví utečenci boli na hraniciach už niekoľko hodín po vypuknutí konfliktu. Dobrovoľníci sa okamžite rozhodli pomáhať, či už priamo na hranici alebo v okolitých obciach a mestách.

„Zo strany Slovákov bolo cítiť obrovskú podporu a pomoc. Už v tú noc bolo na hraniciach pripravených okolo 300 áut a autobusov od rôznych organizácií, ktoré boli pripravené voziť ľudí,“ spomína na úvodné hodiny vojny Marek, študent masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave .

Na sociálnych sieťach sa za krátky čas rozbehli rôzne humanitárne zbierky na pomoc utečencom z Ukrajiny. Ľudia dovážali najmä oblečenie, jedlo a hygienické potreby.

„Prvý víkend od vypuknutia vojny sme vykladali autá, ktoré prichádzali s potravinami, prikrývkami, dekami a oblečením. Následne sme všetky veci potrebovali vytriediť. Netrúfam si ani povedať koľko ton materiálu tam bolo,“ vysvetľuje 23-ročný rodák zo Spišského Štiavnika .

„My keď sme tam prišli, už tam toho mali celkom dosť. Problém však je v tom, že matky s deťmi, a celkovo utečenci sú plachí. Veľakrát sa báli vziať si keksík alebo bagetu, nevedeli či musia niečo zaplatiť,“ dopĺňa opis prvých hodín na hraniciach rodáčka z východného Slovenska Ivana.

Hranice Slovenska s Ukrajinou sa stali stretom odvahy a solidarity

Okrem dobrovoľníkov pomáhali na hraniciach aj zamestnanci Červeného kríža, polícia a vojaci Slovenskej republiky.

„Policajti odvážali najmä matky s deťmi na najbližšiu policajnú stanicu, kde im urobili kávu, čaj a kde sa mohli zohriať,“ spomína si Ivana na prvé, ešte nikým neorganizované poskytovanie pomoci.

Nečakaná situácia priniesla aj množstvo príbehov. Každý z nich odrážal odvahu, ktorú v sebe Ukrajinci niesli, a ktorú si napriek všetkým okolnostiam nedali zobrať.

„Nebolo ľahké počúvať o tom, ako matka s dvoma deťmi nechala na Ukrajine svojho muža, ktorý ich ešte odprevadil na hranicu, no potom ho museli opustiť, pretože jeho na Slovensko nepustili. Pre nich to muselo byť niekoľkonásobne ťažšie ako pre mňa, čo som si to len predstavovala,“ opisuje Ivana dojímavé momenty, akých sa udiali nielen na našich hraniciach tisíce.

„Raz sme mali telefonát, kedy volali jednému z kňazov, že asi 100 kilometrov za hranicami je žena, ktorá išla rodiť. Mala so sebou ďalších päť detí. To bola mrazivá situácia, pretože my sme jej nemohli pomôcť,“ spomína si Marek na jeden z najskľučujúcejších zážitkov, ktoré ho počas služby na hranici stretli.

Aj napriek ťažkej situácií dobrovoľníci na hraniciach s Ukrajinou nestrácajú úsmev na tvári a chuť pracovať. Aj keď si nikto z nás netrúfa povedať, či a kedy sa nad hlavami nás všetkých rozprestrie mier, dôležité je neskláňať ich.

Beáta Šályová

About Beáta Šályová

Leave a Reply