Skip to main content

Slobodu. Postupne o ňu však opäť prichádzajú. Aká bola situácia pred a po revolúcii a pozitívne, ale aj negatívne stránky revolučnej zmeny v médiách približuje novinár a pedagóg Imrich Jenča a aktivista Ján Benčík.

Aký bol vplyv komunistickej strany na tlač pred revolúciou?

Imrich Jenča: Veľmi veľký a veľmi silný. V tom čase existoval Slovenský úrad pre tlač a informácie (SÚTI) a tlačové oddelenie pri ÚV KSS, ktoré vplyv realizovali nie cez nejaké cenzúrne opatrenia, ale robili sa tlačové stretnutia. Tieto orgány hovorili a určovali, ktoré udalosti a ako z dlhodobého hľadiska pokrývať. Vplyv to bol kvázi „nepriamy“, cez tlak na vedúcich pracovníkov. Tí sa už v rámci samoregulácie držali načrtnutých línií. Teoreticky sa to dalo obísť, no bola by to „samovražda“. To už by bol problém s udržaním si miesta. Princíp sa však v zásade nezmenil – pred rokom 1989 to bol ideologický a dnes je to ekonomický vplyv na tlač.

Akú tlač ste v tej dobe čítali?

Imrich Jenča: Vtedy vychádzalo málo denníkov. Keď som prišiel k novinovému stánku, zvykol som hovoriť: Pravdu, Prácu, Smenu, Šport. Dohromady to stálo 2 koruny. Čítali ste Pravdu, pretože to boli ústredné noviny. Bol to výstavný denník ÚV KSS, mali uzávierku v tlači posunutú a preto mali čerstvé správy. Prácu ste si kúpili automaticky, Smenu, lebo bola blízka vekom a Šport, aby ste vedeli, čo sa dialo v športe.

Ján Benčík: Najviac denník Smena a kvôli športu Pravdu, alebo Šport. V rokoch 1968 – 69 najmä Kultúrny život, české Listy a Literární listy, ktoré boli po okupácii v rámci normalizácie zlikvidované. Potom tu bol Výber, ktorý uverejňoval články zo zahraničnej tlače. Samozrejme tie, ktoré prešli cenzúrou. Hudobný časopis Melodie a český Mladý svět.

Mali ste osobnú skúsenosť s obmedzovaním tlače?

Imrich Jenča: Naznačovanie línií bolo veľmi silné. Bežná však bola komunálna kritika, ktorá fungovala v novinách. Ak niekto niekde čapoval cez pracovnú dobu pivo, mohli ste ísť ako novinári a skritizovať ho. Fungovalo to však vždy do istého stupňa riadenia, čo znamená, že mohli ste robiť komunálnu kritiku, ale kritizovanie systému už nešlo.

Ján Benčík: Keďže som nebol novinár, tak iba ako vnímavý čitateľ. Jeden príklad. Bolo to po vzniku petície „Několik vět.“ Okrem iných ju podpísala aj speváčka Hana Zagorová. Kúpil som si vtedy na cestu vlakom obrázkový magazín. Na obálke upútavka avizovala rozhovor so speváčkou. Vo vnútri po ňom ale nebolo ani stopy. Cenzúra to evidentne stopla, na obálke však avízo omylom zostalo.

Čo pre vás, ako novinára, znamenala revolúcia v roku 1989?

Imrich Jenča: Hlbokú čiernu dieru. Odchádzal som z redakcie na služobnú cestu do Sovietskeho zväzu za polárny kruh. Odchádzal som v čase, keď sa ešte nerobili žiadne manifestačné pochody. Jednoducho, odchádzal som z hlbokého socializmu do ešte hlbšieho socializmu. Tam som bol do generálneho štrajku, 25.11. 1989. V Noriľsku, za polárnym kruhom, nemáte ani ich dennú tlač, nieto ešte, aby tam bola zahraničná. Cestou naspäť som si sadol do lietadla, presadal som v Moskve a tam mi povedala dievčina, ktorá mala môj pobyt na starosti: „ U vás očeň plocho.“ Čudoval som sa, prečo „plocho“, keď každú chvíľu sme im niečo donášali z Československa. Keď som však sedel v lietadle, pani vedľa mňa sa ma pýtala, či pristaneme. Ja na to, prečo? No vraj je v Bratislave generálny štrajk. Nevedel som, kto z nás je zmätenejší. Pristáli sme a keď som vyšiel z pristávacej haly, na všetkých monitoroch boli zábery z generálneho štrajku. Ja, ktorý som odchádzal zo socializmu a išiel som do hlbokého socializmu, vrátil som sa do porevolučného obdobia.

Na letisko v Bratislave chodili dlhé ikarusy, zvnútra oblepené nálepkami a plagátmi. S veľkou batožinou som postupoval od jedného plagátika k druhému, aby som sa zorientoval. Potom som išiel do redakcie a keď sa kolegovia pozreli na môj ksicht, pustili sa do obrovského rehotu.

Čo sa po revolúcii zmenilo v médiách?

Imrich Jenča: Oslobodili sme sa od vplyvu straníckych línií. Otvorilo sa podnikanie v tejto oblasti, vstúpil do toho kapitál. Pociťujeme to dnes, pretože ako sa kapitál udomácnil v médiách, médiá sa tomu prispôsobujú. Za mnohými médiami stoja oligarchovia, ktorí na ne majú výrazný vplyv. Na jednej strane je to sloboda, môžeme všetko písať bez zábran, na druhej strane sa objavila iná kvázi nesloboda, lebo je tu iný vplyv na médiá.

Čo pre vás znamená sloboda prejavu v médiách?

Imrich Jenča: Je to stále problematickejšie. Mnoho novinárov vníma slobodu tak, že môžu písať všetko. Aj ja som zažil pár príkladov, keď si novinári vymýšľali a fabulovali, nepotvrdzovali a neoverovali si fakty. Je rozdiel, čo je sloboda médií, a čo je skutočné vyjadrovanie sa v žurnalistike. Ekonomický vplyv na nie je podľa mňa dobrý, lebo novinári si potom vymýšľajú senzačné príbehy. Potreba predávať, byť ziskový, valcuje dobrú žurnalistiku.

Ján Benčík: Tlač podliehala cenzúre, slúžila záujmom vládnucej komunistickej  strany, bola neslobodná a využívaná ako nástroj propagandy. V tej dobe boli všetky médiá neslobodné a kontrolované. Nielen tie, ktoré boli priamo označené ako niečí „tlačový orgán“. Novinári museli písať v súlade s ideologickou líniou komunistickej strany.

Novinár a pedagóg Imrich Jenča. Foto – archív Pavla Kastla

Čo si myslíte o investigatívnej žurnalistike?

Imrich Jenča: Dnes je to taký módny tvar, pretože bez ohľadu na to, čo sa stalo Jankovi Kuciakovi, odrazu ju robí kdekto. Paradoxne, investigatíva sa robila aj v období socializmu, no len na úrovni komunálnej kritiky. Na internáte pri bavlnárskom závode v Ružomberku (dnes sídlo Pedagogickej fakulty) som riešil vzburu dievčat, ktoré nechceli púšťať na vychádzky. Robil som investigatívu, kto je za to zodpovedný. Potrebná investigatíva má však iný, tvrdší rozmer. Novinári sa zomkli, nerobia každý na svojom piesočku, v rámci investigatívy boli schopní sa spojiť a dotiahnuť Jankove kauzy do konca. Vynára sa toľko špiny, že bez tej investigatívy si to neviem predstaviť. Investigatíva  je ale u nás a vonku iná, tá zo zahraničia má dlhšie skúsenosti. Tam na investigatíve pracuje redaktor, ktorý má niekoľko asistentov. Tí mu zbierajú podklady. U nás je novinár odkázaný sám na seba a kvôli ekonomike robí ešte aj na iných článkoch. Robiť u nás investigatívu nie je jednoduché.

Ako hodnotíte súčasné slovenské médiá?

Imrich Jenča: Dosť zle. Otázka je, že aký tlak je na médiá vyvíjaný. Problém je v tom, že predtým fungovala žurnalistika na tlači. V súčasnosti digitálny priestor tlač revitalizuje,  potláča. Presúvame sa do digitálneho priestoru, má to dôsledky. Spravodajstvo v tlačených médiách je ťažké nájsť, skôr sa orientujú na komentáre a postoje. Ak je tlačené médium mienkotvorné, ako o sebe tvrdí, a ak sa obrátite na jej internetovú podobu, kde by ste hľadali obdobu kvalitnej žurnalistiky, zistíte, že internetové prostredie si žije vlastným životom.

Bulvarizácia sa objavuje aj pri mienkotvorných denníkoch. Problémom je nedostatok novinárov a ekonomické faktory. Dnes môže robiť novinára, každý kto sa za neho vyhlási. Niektoré redakcie siahnu po nezaškolenom človeku, ten je manipulovateľnejší a „lacnejší“. Tam nikto nechce vzdelanie a to znamená, že kvalita išla rozhodne dolu.

Sú podľa vás slovenské médiá objektívne a nestranné?

Imrich Jenča: Určite nie. Je to dosť čitateľné, kto za koho kope. Otázkou je skôr do akej mediálnej skupiny patria. Tá nesloboda sa nemusí prejavovať len tak, že budem písať, ako mi niekto nadiktuje. Tomu sa môžem vyhnúť. To nebezpečie je v tom, že radšej nebudem písať, lebo sa bojím, že stratím zamestnanie. To je silnejší faktor, ako keby mi niekto niečo diktoval. Druhou vecou je koľko novinárov bolo namočených v kauzách.

Ján Benčík: Každé médium má určité pozadie a prezentuje určitý názorový prúd v spoločnosti čo je absolútne legitímne. Príklad: zatiaľ čo PRAVDA je skôr ľavicová, DENNÍK N či SME reprezentujú skôr liberálne názorové spektrum a POSTOJ je konzervatívny. Verejnoprávne médiá by mali byť vyvážené, nie vždy však tak tomu je, ak do ich fungovania zasahuje vládnuca moc. Poznáme nie tak dávnu kauzu nedobrovoľného odchodu viacerých renomovaných redaktorov RTVS.

Akú úlohu zohrávajú bulvárne médiá na slovenskej mediálnej scéne?

Imrich Jenča: Veľmi veľkú, majú vysoké čitateľské zázemie. Je to ale také prvoplánové ohurovanie senzáciami. Nemá to takmer nič spoločné so žurnalistikou. Chápem, že takéto médiá sú potrebné. Problémom je, že sme malá krajina. Výber regionálnych denníkov nie je taký veľký, aby som vedel aj v regióne kupovať kvalitnú žurnalistiku, ak si nechcem kupovať centrálne denníky. Treba si uvedomiť, že nie každý v regiónoch chce čítať, čo sa deje v Bratislave. Tak ako potrebujú noviny prerod, tak potrebuje prerod aj publikum, aby vedelo, čo nepotrebuje k životu.

Ján Benčík: Z informačného či mienkotvorného hľadiska určite nie sú bulvárne médiá prínosom, hoci zavše škandalizáciou niektorých nepríjemných spoločenských javov a ich protagonistov, môžu upozorniť na reálne problémy a nepriamo prispieť k ich riešeniu. Bulvár je reakciou na dopyt nemalej časti spoločnosti po klebetách, škandáloch úspešných či mocných. Nepatrím k jeho čitateľom.

Ako vplývajú alternatívne médiá na slovenskú scénu?

Imrich Jenča: Otázkou je, čo je slovenská scéna. Ja sa nimi veľmi nezaoberám, považujem to za marketingový ťah. Začalo to knihami. Nie je to nové, ale teraz je ten vplyv oveľa silnejší. Titulov je strašne veľa a jednoduchý človek sa stráca v záplave informácií a médií. Mám takých ľudí svojom okolí, ktorí ma až desia, ako rýchlo veria kadečomu. Je to forma marketingového ťahu – keď všetci píšu rovnako, čo môžem spraviť, aby som bol výnimočný? Začnem všetko popierať. Ľudia potrebujú hľadať niečo iné a niekto na to vsadil a žije z toho celkom dobre.

Ján Benčík: Povedzme si najprv čo je alternatívne médium. Je to niečo čo sa prezentuje ako protipól tzv. mainstreamu. Za alternatívne médiá počas totalitného režimu môžeme považovať rôzne tzv. samizdaty, ktoré takpovediac „na kolene,“ ilegálne vydávala nepočetná disidentská komunita. Zohrali kladnú úlohu a prispeli k pádu totality. Boli jedinou alternatívou oficiálnych médií, ktoré boli hlásnou trúbou režimu a prevodovou pákou na šírenie jeho propagandy v situácii, keď neexistovala sloboda tlače a pluralita médií.
V súčasnosti, keď máme slobodu tlač a pluralita názorov je samozrejmosťou, tzv. alternatívne médiá zohrávajú zväčša výrazne  negatívnu úlohu. Prezentujú sa ako alternatíva. Položme si však otázku, či je alternatívou pravdy či objektívnej informácie iná pravda, či iná objektívna informácia? Nie je to skôr lož či zavádzanie? Tzv. alternatívne médiá v súčasnosti šíria rôzne konšpirácie, hoaxy a často sú účinnou zbraňou hybridnej vojny a prevodovou pákou na šírenie kremeľskej propagandy a dezinformácií namierených proti Európskej únii a západnému svetu.

Aké hodnoty sú najdôležitejšie pre novinára?

Imrich Jenča: Nestratiť tvár. Ak sa ráno môžem pozrieť do zrkadla, bez toho, že by som rozmýšľal nad tým, či som neriešil, čo som nemal alebo sa niekoho nedotkol.

Ján Benčík: Objektívnosť, pravdovravnosť a neúplatnosť

Akým smerom by sa mali uberať slovenské médiá?

Imrich Jenča: Cestou profesionalizácie. V novinách je veľa amaterizmu.

Ján Benčík: Smerom k zachovaniu si svojej nezávislosti, čo je v čase pokusov oligarchov či rôznych nátlakových skupín o ich ovládnutie, úloha číslo jeden.

Ktoré zahraničné médiá by mali byť príkladom pre tie naše?

Imrich Jenča: Nespomeniem konkrétne médium. Čo sa týka slobody médií, sú na tom najlepšie škandinávske štáty. Fínsko je v popredí. Paradoxne, nikto u nás ani z teoretikov nepovie, prečo sú tie fínske noviny také slobodné. My sa pozeráme na západ cez Anglicko, do Ameriky, avšak nepozeráme sa hore na sever, kde vo všetkých rebríčkoch slobody médií fungujú tieto štáty.

Ján Benčík: Najmä tie, ktoré majú za sebou dlhý príbeh v ktorom je nezávislosť a objektívnosť najvyššou hodnotou.

Aké žurnalistické žánre chýbajú v slovenských médiách?

Imrich Jenča: Akékoľvek. Vstupom ľudí, ktorí nemajú zodpovedajúcu kvalifikáciu a dokonca, aj tých ľudí, ktorí to riadia a nemajú zodpovedajúcu kvalifikáciu, pribúda. Absentuje spoločenská objednávka na žurnalistické žánre. Hovorí sa, že „napíš niečo,“ to je najrozšírenejší žáner. Žánre sa stierajú.  Neexistuje spoločenská objednávka, nikto to nekontroluje a niekto napokon „niečo“ donesie.

Ján Benčík: Obávam sa, že môj pohľad by bol čisto subjektívny. Nepasujem sa v tejto veci do role odborníka.

Akým spôsobom občianska aktivita formuje médiá?

Imrich Jenča: Kedysi tie občianske aktivity cez médiá fungovali viac. Dnes sa otvoril digitálny priestor, kde teoreticky médiá ani nepotrebujem. Môžem si založiť blog, flog a vlog a vyjadrovať sa k masám, nepotrebujem na to sprostredkovateľa. Dobrého blogera – tých u nás veľa nie je – si prečítate skôr ako „dobrého“ novinára.

Ján Benčík: Občianska uvedomelosť a aktívna ochota občanov angažovať sa vo verejných veciach, je základným predpokladom pre fungovanie demokratickej spoločnosti. Jej zachovanie je bez aktívnej účasti slobodných a angažovaných občanov ohrozené. Rovnako je to aj so zachovaním slobody médií, pretože pokusy o ich ovládnutie tu sú a neprestanú zrejme ani v budúcnosti. Slobodný občan je oporou pre slobodné médiá.

Čo chýba slovenskej žurnalistike?

Imrich Jenča: Profesionalizácia, tým by som pomenoval všetko.

Ján Benčík: Viac Jánov Kuciakov či Moník Tódových.

Čo hodnotíte pozitívne na slovenskej žurnalistike?

Imrich Jenča: Pozitívne hodnotím, že niektoré médiá to nevzdávajú, aj napriek tlakom, ktoré sú na ne vyvíjané cez snahu obmedzovať zákony alebo dokonca vyhrážať sa. V niektorých denníkoch nie je jednoduché robiť novinára. Obdivujem kolegov, že to nevzdali, ale naša spoločnosť ich potrebuje.“

Ján Benčík: Schopnosť zachovať si nezávislosť aj v ťažkých časoch. Veľmi pekný príbeh má za sebou SME, ktoré vzniklo po ovládnutí Smeny Mečiarovcami. Veľká časť redakcie na čele s nebohým Karolom Ježíkom radšej zvolila odchod a neistotu a založila na zelenej lúke nový denník. Podobné to bolo aj po vstupe Penty do SME, keď opäť časť redaktorov, ktorá to pociťovala ako akútne ohrozenie svojej nezávislosti, zvolila odchod a založila Denník N. A pekné je, že SME sa podarilo udržať Pentu v úlohe minoritného akcionára a uchovať si nezávislosť.

Juraj Brezáni

About Juraj Brezáni

Leave a Reply